Na druhý deň bolo v triede živo. Deti obkľúčili učiteľku a prosia: „Naučte nás písať listy, chceme odpovedať kamarátom na pekný list”. Učiteľka rada privolila: „Dobre, zahráme sa na poštu. Zozbierame do balíčka vaše najkrajšie kresbičky a navrch dáme jeden maľovaný list za celý ročník. Kto list najkrajšie napíše a vymaľuje, ten ho dá do balíčka ku kresbám”.
Deti si radostne sadli do lavíc a dali sa do práce. Kreslili darčeky pre kamarátov: pekné obrázky vlakov, áut, domov a detí.
Učiteľka najkrajšie kresbičky vyvesila na tabuľu. Pod to kriedou napísala krátky list, ktorý s deťmi zložila: V Piešťanoch 16- marca 1963. Milí druháci! Prišiel lístok z vašej školy, žiari z neho samý kvet, vďační žiaci v dobrej vôli hneď vám píšu odpoveď. Posielajú kresby, dary, pozdrav šťastnej mladosti, nech sa vaša práca darí, žite v plnej radosti. Žiaci 2. ročníka ZDŠ v Piešťanoch.
Najkrajší list napísal a vymaľoval listárov synček Ľubko, preto ho učiteľka priložila k vybraným kresbičkám. Kresbičky spolu s listom vložila do veľkej žltej obálky, na ktorú napísala adresu a prilepila pestrú poštovú známku, veď treba zaplatiť aj za odvezenie a doručenie listu poštový poplatok.
Malá Vierka sa už nemohla zdržať. Vyskočila z lavice, zdvihla akýsi starý list nad hlavu a skríkla: „Ja viem, čo treba na obálku napísať. Musí tam byť adresa: meno, ulica, číslo domu, obec, pošta a okres. Tak nám písal deduško z Nitry”.
Učiteľka ukázala deťom obálku zblízka. Bolo na nej napísané meno školy a ročník, obec, jej pošta a okres, teda: Základná deväťročná škola, 2. ročník, Gerlachov, pošta Batizovce, okres Poprad. Potom vysvetľovala: „Keď píšeme dedinskej škole, stačí, ak popri názve školy napíšeme meno obce, jej poštu a okres. Poštári školu iste nájdu, veď svoje obce dobre poznajú a vedia aj naspamäť, kde kto býva; tým skôr vedia, kde je ich škola. No keď píšeme do mesta, musíme za meno osoby napísať aj ulicu a číslo domu, ako to správne povedala Vierka”.
Hra na poštu sa začala. Deti sa vystrojili zaniesť list na poštový úrad. Vpredu kráča ako malý poštár Ľubko a veselo vytrubuje na papierovej trúbke: V uniforme sivej, s úsmevom na tvári roznášajú poštu mladí listári. V kapse nesú listy, karty, noviny, aby potešili naše rodiny.
Nad belasou listovou truhličkou pri škole sa deťom smeje poštový holúbok, ktorý vojakom na nožičke nosieva listy: Vrkú, vrkú. . . to je kriku. Deťúrence, ku mne poďte, do truhličky list svoj vhoďte, do listovej modrej schránky, ktorú chránia pevné zámky. Listár odtiaľ berie denne, karty, listy drahocenné. Na pošte im pečať vráža, potom k vlaku poodváža.
Deti mu však odpovedali: Teraz máme veľký list, na poštu s ním treba ísť. Otvor schránky nestačí, list sa cezeň nevtlačí.
Bývalý poštový koník veselo zaerdžal: Ihaha, ihaha — čujte, svety, píšu listy malé deti. Teraz s listom utekajú, ale poštu nepoznajú. Vravím, deti -- na česť hrivy, pošta — to sú samé divy. Veľa okien, veľa dverí, kamže Ľubko s listom mieri? Tuná berú balík, listy, inde telegraf zas piští. V búdke telefón si bzučí, až nám z toho v ušiach hučí.
Ľubko sa však nenaľakal a zatrúbil koníkovi: Milý koník, hu-hu-hu, pošta stojí na rohu. Keď netrafíš, pozri si na tabuľkách nápisy!
Na rohu ulice stála budova poštového úradu so zamrežovanými oknami. Deti pred ňou zastali pri poštovom aute, do ktorého poštári nakladali vrecia s poštou. Mali ich odviezť do poštového vozňa vo vlaku. Motor auta rapotal: Rap-rap-rap-rap, tútútú, auto ide po poštu. Z diaľky pošta pre váš dom príde vlakom, lietadlom.
Deti vošli do poštovej budovy. Vo veľkej miestnosti uvideli veľa zaujímavých vecí. Dookola bola drevená stena a v nej mnoho menších okienok. Za okienkami búchali pečiatky, klopkal telegraf a cengal telefón. Deti usilovne čítali nápisy na okienkach: „Príjem a výdaj listov a balíkov. — Expresné a doporučené zásielky. — Telegraf, telefón. — Príjem a výplata peňazí”.
Učiteľka prešla s deťmi k prvému okienku a podala poštovému úradníkovi obálku, pričom poučovala žiakov: „Deti, tu sa berú obyčajné listy a balíky, predávajú noviny a známky. Rýchle expresné a doporučené zásielky, ktoré príjemcovi doručia urýchlene, berú pri druhom okienku. Tam sa platí príplatok”.
Poštár v prvom okienku udrel na známku listu poštovú pečiatku s názvom obce a dátumom. Pečiatka tu veru nemala nikdy pokoja, veď bolo treba opečiatkovať hŕbu listov. Bola to veselá a rýchla robota; bum-bum bolo počuť do taktu: Ja som pečať neposiedka, na poduške ležím zriedka. Buch-bum, buch-bum, udriem známku, až to plieska: obec pošty do kolieska, denný dátum do prostriedka.
V treťom okienku poštový úradník -telefonista držal na uchu slúchadlo a hlasno volal do telefónu. Bojazlivá Zuzka si zapchala obidve uši a plačlivo zvolala: „Ja sa tohto okienka bojím. Naša mamička sa vždy zľakne, keď nám listár donesie papierový telegram, alebo keď u nás zacengá telefón”. Učiteľka sa len usmiala a povedala: „Ukážem vám, ako môže telefón urobiť deťom veľkú radosť. Naša spolužiačka Julka má angínu a nik ju nesmie navštíviť, aby to od nej nedostal. Potešíme ju po telefóne a povieme jej, čo sme sa odvtedy učili”.
Poštári spojili pomocou elektriny, ktorá sa prenáša telefónnymi drôtmi, búdku na pošte s telefónom v byte Julkiných rodičov. Cifruška Vierka si priložila slúchadlo k uchu a volá odvážne do telefónu: „Počuješ ma, Julka? Posielame ti po telefóne pozdravy. Je nám už smutno v škole bez teba. Nemá nám kto zatancovať cibuličku a na veršík zahrať divadlo. Práve sa učíme: „Varila mamička kašičku”. Skoro sa uzdrav a príď!”
Učiteľka už zaplatila za telefónny rozhovor, no deťom sa akosi nechcelo z pošty odísť. Najmä keď prišiel Ľubkov otec - listár. Žiaci ho hneď obkľúčili a synček Ľubko v mene všetkých prosil: „Otecko, dnes sa hráme na ozajstnú poštu a chceli by sme ti nejako pomôcť. Chceme niekomu urobiť radosť tak ako ty, keď donesieš ľuďom pozdrav alebo milý list zďaleka”. Listár je hneď ochotný vyhovieť deťom. Vyberá z kapsy list a vraví: „Dobre! Tu mám list pre starenku Voľnú. Píšu jej synovia z ďalekej cudziny. Ona býva v chalúpke celkom sama. List si sama nemôže prečítať, lebo má už veľmi slabý zrak. Na list od svojich detí už dlho čakala. Veľmi sa mu poteší. Nuž poďte so mnou, list jej prečítate a spolu s vašou učiteľkou napíšete jej aj odpoveď.“
Idú detí s listárom z pošty a srdiečka im plesajú radosťou. Tváre im vyštípal vetrík, ale ústa spievajú: Ujo poštár už putuje hrboľatou cestou, na pleci mu poletuje plná kapsa listov. Či už sneží, bijú hromy a či dáždik rosí, navštevuje všetky domy, verne poštu nosí.
Za nimi sa ponáhľala druhá skupinka detí s učiteľkou, všetky boli ochotné poslúžiť ujovi listárovi aj babke Voľnej.
Stretli zasa svojich starých známych. Poštový holúbok sedel na streche a hrkútal: Vrkú, vrkú — mláďatá, milí chlapci, dievčatá — k babičke si pobežte, v samote ju potešte! Dlho lístok vyzerá, túžbou srdce umiera. Prečítajte pozdravy, nech sa šťastím uzdraví!
Stretli aj koníka, ktorý na nich zavolal: Aha, ožili zas všetky cesty, nesú deti dobré zvesti. Babke lístok prečítajú, starkej oči zaplesajú. Matkin pozdrav k synom letí, písali ho slušné deti.
Deti sa zvítali s babičkou Voľnou a povedali jej, že spolu s ujom listárom jej doniesli dávno očakávaný list od jej synov. List jej pekne prečítali a tak starú babičku rozveselili. Potom spolu s učiteľkou napísali babkinu odpoveď, pekný list do šíreho sveta. Sami ho zasa odniesli na poštu.
O mesiac doniesol listár druhákom ako dar balík. Bola v ňom pekná rozprávková kniha a album poštových známok. Poslali ich babičkini synovia. Tak našla pošta nielen cestu do sveta, ale aj do detských sŕdc.
Koniec.
y
