y
Divotvorný lovec
V hlubokej doline býval starý love, ktorý sa živil jen divinou. Neďaleko svojho domca mal jazero, kde na člnku celé dni lovil. Raz priletelo na jazero mnoho divokých kačíe. Po jednej ich strieľať sa neoplatí, odletia. Treba ich lapiť všetky odrazu, veď kačky ľúbia červa alebo hada, len nech je dosť dlhý a mastný. Zožerie ho jedna, prevlečie sa cez ňu, zožerie druhá, prevlečie sa, a tak na dlhom kuse visia mnohé a ďalšie čakajú a pasujú sa oň. Ušúľal lovec dlhočizný motúz ako červa, jeden koniec si uviazal okolo pása a druhý z koďky pustil po vode medzi kačice. Divé kačky priletovali a začali sa pretekať o mastnú lahôdku. Prehltla ho prvá, a keď sa cez ňu prevliekol, postupne druhá, tretia... až sa navliekli na šťavnatú lahôdku všetky. To bola myšlienka nad zlato. Len ich teraz nahať na povrázku do chlieva a bude mäsa ako dreva.
Začapkal lovec a chcel na člnku pohnať celý kŕdeľ domov. Divé kačky sa splašili a hybaj, do výšky. Bolo ich veľa, nuž dvihli aj lovca a vo vzduchu ho unášali preč. Boli by ho iste odvliekli na kraj sveta, keby náhodou neboli leteli nízko nad jeho domom. Komín bol vysoký a otvorený ako udiareň, nuž bolo času zachytiť sa a stiahnuť kačky doku komínom priamo do kuchyne. Tam ich hneď ošklbal, vypival, upiekol a zjedol do poslednej paprčky. Bolo bruško ako súdok a síl na celý rok. Nuž načo sa v kuchyni ponevierať, keď je človek sýty? Veď svet volá na prieskumy, za dobrodružstvami.
Pobral sa starký do sveta skúsiť nejaké dobrodružstvá. Ide horami, dolami, až ho očarila mesiacom ožiarená nočná krajinka. Pozerá okolo a vidí čudného strelca, čo lukom mieril do mesiaca. „Čože toľko mieriš do mesiaca?“ - pýta sa starký. „Čože by som mieril,“ odpovedal lukostrelec, „či nevidíš na mesiaci tú skalu? Tam v diere má sova hniezdo a nechce hlavu vystrčiť, čo by som ju trafil. Som strelec Šíp.“ „Ach, daj sove pokoj, nech vysedí mladé. Poď radšej so mnou do sveta dačo skúsiť!“ - volal starký lukostrelca. Prehovoril ho a išli už dvaja.
Idú priatelia, idú a vidia dlháňa, čo mal oči upreté na lúčku na stráni, ktorá bola na deň cesty. „Čo tak hľadíš na tú horu? Veď si oči vyočíš,“ spytujú sa ho. „Čože by som hľadel,“ odvetil dlháň, „chcem mať pečienku. Tam na horskú lúku sa chodia pásť jelene. Čakám, až sa jeden ukáže a na skok ho chytím. Som bežec Blesk.“ „Ach, nepozeraj, kde líšky dobrú noc dávajú. Poď s nami do sveta!“ Lákali ho, prehovárali, až išiel s nimi.
Idú pútnici, idú a stretnú siláka opantaného mocnými reťazami, div mu svaly a prsia neprasknú. „Kdeže ideš s tými reťazami?“- pýtajú sa ho. „Nuž, kdeže by som šiel? Nemám pri gazdovstve nijaký les, nijaké drevo, nuž obviažem reťazou na stráni celý háj i s vtákmi a zverami a prenesiem si ho k domu. Načo chodiť vozom po drevo tak ďaleko? Som silák Valibuk.“ Pomohli mu preniestť celý háj, pomohli zviazať stromy aj zvieratká a on z vďačnosti šiel s nimi na vandrovku.
Rozbehli sa štyria priatelia do kopcov a vidia starca sedieť na skale. Ten mal jednu nosnú dierku prstom zatlačenú a druhú neprestajne fúkal, až sa stromy ohýbali. „Čo sa nadúvaš ani holub?“ - opýtali sa ho. „Fúkam. Vidíte ten veterný mlyn na susednom vrchu? Na ten fúkam jednou dierkou, aby mlel. Keby som naň fôkol oboma dierkami, nuž by ho rostrieskalo. Som fúkač Smršť.“ „Ach, nezabávaj sa s mlynčekom ako deti, poď s nami do sveta!“ - nahovárali ho všetci. Hneď pristal a šiel s nimi.
Keď už bola spolu taká slávna čeliadka – samé čudo, samý divotvorca – vyhlásili sa za svetových čarodejníkov a pochodili všetky svetové krajiny i mestá. Strelec šípmi strieľal za letu mušky, bežec na požiadanie ako blesk prinášal pomaranče, hrušky, silák hravo opantal trojhlavého draka na hrade, fúkač odfúkol za kopec každú búrku, ľadovec a chránil tak úrodu i obec. Ľudia sa len s otvorenými ústami dívali a veľkým čarodejníkom sa peniaze len sypali.
Chýr o sláve divotvorných umelcov sa dostal až do tureckej krajiny, k najmocnejšiemu vodcovi – bašovi. Ten hneď zavolal divotvorcov na predstavenie do zámku a potom k sebe na veľkú hostinu. Panskí hostia sa nevedeli vynačudova´t na predvádzaných divoch. Prekvapený baša sa hneď spýtal: „Od čoho máte takú zázračnú silu, krásu a múdrosť?“ „Ech, to len od dobrých slovenských bryndzových halušiek a sladkého tokajského vína,“ bola odpoveď. Maškrtnej bašovej žene až oči žiarili. Halušky mali aj na hostine, ale sladké víno ešte nikdy ani len potajomky neochutnala. Hneď ho chcela. „Keď len fľašu tokajčiny chcete,“ povedal starý lovec, „tú vám moji ľudia hneď k tomu obedu prinesú, priamo z tokajských viníc. „Ej, rád by som to videl,“ krútil hlavou baša. „Tokajský vrch je až vo štvrtej krajine. No ak k tomuto obedu postavíte na stôl fľašu tokajského vína, dostanete zlata, koľko unesiete. Inak prídete všetci o hlavu.“ Čo mal starý lovec robiť? Poslal hneď bežca po víno. Ten ako blesk zmizol.
Hostina pokračovala. Čarodejní umelci jedli zákusky i ovocie, ale jedlo im nijako nechcelo dolu krkom. Ba i hrdlo ich začalo svrbieť, lebo baša hrozivo štrngal šabľou. Bežec víno ešte stále neniesol, hoci obed sa chýlil ku koncu. Zaviedol starý lovec lukostrelca k otvorenému oknu a povedal mu: „Ty, mesačník, pozri sa do diaľky, kde ten leňoch mešká!“ Pozrie bystrozraký strelec do diaľky, vystrelí šíp a so smiechom vraví: „Ach, lapaj, načrel vína na Tokajských vrchoch, ale si aj sám trochu chlipol. Teraz spí pod jabloňou. Odstrelil som mu nad hlavou jablko na nos. Prebudil sa a hneď tu bude.“ Nuž a zázrak zázrakov, bežec s fľašou vína už aj vstupoval do otvorených dverí.
Bašova žena i sám baša si dôkladne upili tokajského vína, a to otvorilo štedrú ruku. Baša hneď rozkázal naplniť vrecia zlatými misami, čašami a peniazmi, nech umelci majú, koľko unesú. No nepodarilo sa. Vyprázdnili služobníci všetky skrine i pokladnice v paláci, vysypali obsah peňaženiek, ale zlata sotva pre dvoch stačilo. Poslal baša komorníka s hosťami do klenotnice, nech si naberú zo skladu pokladov do vôle. Ale beda, komorník s kľúčami sa nevracia. „Hej, baša môj, zle je. Veď tí zázračníci zamkli za tvojím komorníkom dvere, keď vošiel do klenotnice. Potom reťaziar reťazami opantal celý sklad so zlatom i s komorníkom a zaniesol na pripravenú loď. Tí už s naším bohatstvom po mori plávajú.“
Skočil baša na nohy, skočili s ním jeho vojáci. Sadli si na najrýchlejšiu vojnovú loď v prístave doháňať utečencov. Baša zatínal päste a zúril, že sa dal oklamať takým komediantským niktošom. „Ech, narazím vás na kôl, upečiem za živa a poklady priniesiem loďou naspäť,“ hrozil do diaľky.
Plávajú divotvorní priatelia na mori a tešia sa veľkému bohatstvu. Zrazu pozrie starý lovec do diaľky a vidí bašovu vojnovú loď s napnutými plachtami: „No, o chvíľu budeme mať pekelnú muziku. Baša na najrýchlejšej vojnovej lodi ženie proti nám celý regiment vojska. Tí nám veru dôkladne podkúria a zlato nám vezmú.“ „Ach, vezmú-nevezmú, nechajte to len na mňa“ - riekol fúkač. „Veď im ja pofúkam tú horúcu kašu.“ Potom si sadol na vyvýšený predok lode a fúkol do plachát bašovej lode. Hneď sa vzdialili od seba lode na deň cesty. Baša div nepukol od hnevu.
Verní kamaráti sa šťastlivo dostali do svojej krajiny i so zlatom. Tam si svorne poklady rozdelili a rozišli sa do svojich domovov. Tam žijú vari ešte i podnes, ak poklady naminuli a neumreli od hladu.
