V parku stretli snehuliaka. Stál tam a usmieval sa. „Tak už neplač!“ Hovorí Maruška. „Pozeraj, snehuliak! A ako sa ti smeje. „ Naozaj, bol to nejaký veselý snehuliak. Vladko sa musel sám zasmiať, keď ho uvidel.
V škôlke Vladko ešte nikdy nebol. Skoro sa bál vstúpiť, a keď na neho zaštekal psík, zmizol za dverami ako vietor.
V škôlke - Bože! - Tam bolo hračiek, že sa medzi nimi ani prejsť nedalo. Ale všetky neboli nič proti jednej, ktorá tancovala uprostred kolieska detí. To je predsa - Mišo! Teraz konečne má svojho Miša. Bežal si pre neho a deťom ho vzal.
„Prečo nám berieš Miša?“ Opýtalo sa jedno dievčatko. „Mišo vás nemá rád,“ odpovedal Vladko tvrdohlavo „Ako to vieš?“ „Hovoril mi to,“ zaklamal si Vladko a Miša deťom nevrátil. Hral si s ním sám a sám.
Prešiel deň. Deti uložili hračky na svoje miesta a odišli domov. Vladko zostal posledný. „Poď so mnou, u mňa sa ti bude páčiť!“ Sľuboval Mišovi šeptom. Mišo na to nepovedal nič, bol len hračka a hračky hovoriť nedokážu. Tak ho Vladko schoval pod kabát a tajne zo škôlky odniesol.
Aj do postieľky si Miša vzal. Mal ho konečne len pre seba. „Kúpim ti cukríky. Veľa cukríkov ti kúpim .“, zašepkal ešte a zavrel oči. - Tak spolu zaspali.
Zrazu skočil Mišo z postieľky a hovorí: „Prečo si deťom klamal, že ich nemám rád? Teba nemám rád. Žiadne cukríky od teba nechcem. Tebe tancovať nebudem! „ A ako to všetko povedal, prekĺzol dverami, a bol preč.
Bežal naspäť do škôlky. Zo snehu a mrazu si nič nerobil, bol na takéto veci zvyknutý. Mal len jediné želanie: aby bol v škôlke včas, než ho budú deti ráno hľadať.
A práve vtedy odbila polnoc. Hračkárske obchody sa otvorili a hračky si vyšli. Na križovatke riadil dopravu snehuliak. A tu mu vbehol do jazdnej dráhy Mišo . „Stoj!“ Vykríkol snehuliak prísne. Ale Mišo sa nezastavil. Bál sa pokuty.
„Hovorím, aby si počkal!“ Volal snehuliak a bežal medvedíkovi v pätách. „Stoj!“ „Nemôžem, som na péro,“ odpovedal na to Mišo a utekal dvakrát rýchlejšie. Snehuliak bol tučný a ďaleko nedobehol. „Zatrápený medveď! Len som sa kvôli nemu zapotil, „povedal si a vrátil sa na križovatku.
V parku sa Mišov prihodila nehoda. Pošmykol na šmýkačke a spadol. Práve vtedy sa medzi stromami objavil pes. Bol to veľký pes a strašne zlý. Ako uvidel Miša, zaradoval sa, lebo bol hladný. „To je niečo pre psí zub!“ Zavrčal. A než sa Mišo nazdal, pes po ňom skočil.
Vladko nespal. Dobre videl, v akom je Mišo nebezpečenstvo. Ak Miša nezachráni, zlý pes ho zožerie. Ale ako ho má zachrániť, keď je len malý chlapec? Postieľka pod ním zahrabala ako kôň a Vladko porozumel. vykríkol: „Choď! Choď! Rýchlo choď!“
V spálni sa otvorilo okno a postieľka hop! - Tým oknom na ulicu. Bol to skok, až sa Vladkovi zatajil dych.
Na križovatku vošli zakázanou rýchlosťou. „Čo je to?“ Hundral snehuliak, keď ich uvidel. „Svetlá to nemá, húkačku to nemá, smerovku to nemá, a jazdí si to ako blázon!“ Vladko sa bál, že ich snehuliak vráti domov. Preto neváhal a z križovatky ušiel.
„Stoj!“ Kričal snehuliak. Ale kde tí už boli! Možno, že ho ani nepočuli. Teraz sa snehuliak rozhneval naozaj. „Chyťte ho!“ Kričal na hračky. „Chyťte ho!“
Do hračiek ako keby strelili. Bežali, skákali, leteli – naháňali Vladka s postieľkou. Aj ten slon, ktorý sa vedel odrážať len jednou nohou, sa ponáhľal.
Zatiaľ s Mišom bolo zle. Pes ho držal za nožičku a to tak bolelo, že by bol Mišo najradšej kričal a plakal. Ale k čomu by kričal? Aj tak ho nikto nebude počuť.
Nevedel, chudák, že už mu Vladko ide na pomoc. Ale v tú chvíľu uviazli v hlbokom snehu a postieľka nemohla z neho von. Dalo to prácu, aby sa z toho snehu vyhrabali.
A predsa psa dobehli. Lenže pes pustil Miša a obráti sa proti Vladkovi. „Tak teda,“ zavrčal, „tak teda zožerieeeeem teba!“
Ako zazrel Vladko ostré psie zuby, schoval sa pod perinu. Psov sa predsa len bál. „Pomooooc!“ Kričal pod perinou. „Pomooooc!“
A tú prišli, pribehli, prileteli a priskákali hračky, ktoré za Vladkom poslal snehuliak. A tie hneď vedeli, čo majú robiť. Zosypali sa na toho zlého psa ako osy. Lietadlo do neho pálilo z guľometu: TaTaTaTa! A zo škatuľky vyskočil papierový čert: Bubububu! Vééééééé !!!
To už sa zlý pes tak naplašil, že utekal a utekal, a kto vie, či sa ešte niekedy zastavil. A potom nastalo ticho. Také dojemné ticho, v ktorom bolo počuť len Mišov plač.
Vladko si pretrel oči - a AHA! Bol zase doma. Aj zachráneného Miša držal v náručí. Ale Mišo už nemal tie veselé oči ako vtedy.. Bolela ho poranená nožička. Teraz ešte len Vladko videl, čo spôsobil, a bolo mu Miša nesmierne ľúto.
Deti v škôlke už Miša hľadali. Preliezali všetky kúty a vraveli: „Kde ten Mišo len je?“ nikto nevedel, kam sa stratil.
Až prišiel Vladko a medvedíka priniesol. „Čo sa to Mišovi stalo?“ Zľakli sa deti, keď videli, že má zaviazanú nožičku. Tak sa Vladko ku všetkému priznal. „Mišo vás má rád.“ „Ako to vieš?“ Pýtali sa deti. „Hovoril mi to,“ zašepkal Vladko a Miša deťom vrátil.
Ale Mišo s poranenou nožičkou netancoval. Márne ho deti prosili a povzbudzovali. Netancoval. A deti boli z toho smutné, div, že neplakali.
Vladko sa v kútiku tuho hanbil. To už si s ním nikto nebude hrať, keď má Mišo poranenú nožičku. „Tancuj, Mišo, tancuj!“ Prosil ho v duchu. „Ja už ťa deťom nikdy neodnesiem.“
A Mišo sa roztancoval. Keď deti videli, že Mišo zase tancuje, mali veľkú radosť a tancovali s ním. Tiež vzali Vladka medzi seba. Odpustili mu, veď sa ku všetkému čestne priznal.
A keby Mišo nebol len plyšovým medvedíkom, iste by Vladkovi pošepkal, že ho nožička vôbec nebolí. Veď o tom snehuliakovi, hračkách a zlom psovi - to sa všetko Vladkovi len zdalo.
Koniec.
y
