O zlatovlasej Aničke

Bol raz jeden otec a jedna mať. Mali dvoje detí — chlapca a dievča. Ich matka na nešťastie čoskoro zomrela a deťom bolo smutno. Keď deti dorástli, povedala Anička Jankovi:.— Braček môj, poďme do sveta hľadať prácu, aspoň si čo-to vyslúžime.

Keď Janko súhlasil, zanedlho odišli z domu. Ako tak idú, prídu do lesa, kde si trochu oddýchnu. Obzerá si brat sestru a vidí, že je to utešené dievča so zlatými vlasmi. Keď sa smiala priam ruže jej na ústach rozkvitali. Keď plakala, perly jej z očú padali. Tam, kde stúpila, zlatá tráva rástla. A kde sa umývala, aj voda zlatou ostala.

+21

Keď prišli na rázcestie, povedala Anička bratovi: - My nepôjdeme spolu ďalej, lebo by sa nám zle vodilo v spoločnej službe! Janko napokon pristal, postavil sestre v lese maličký domček. Tu mala naňho počkať, až sa zo služby vráti.

Pri rozlúčke dala Anička bratovi jeden zo svojich zlatých vlasov, len ho prosila, aby ho nikomu neukazoval.

Janko išiel horami-dolami, až prišiel do veľkého mesta, a tam vstúpil do služieb kráľa. Mal mu riadiť kone. Každý večer čistil a česal kone v stajni a Aničkin zlatý vlas, ktorý si tam zavesil, mu pritom svietil. Nepotreboval sviece, ani lampáše a kone boli vždy najkrajšie.

Raz usporiadal kráľ veľkú hostinu, na ktorej sa aj čeľadi dostalo hodne jesť a piť. Keď ostatní sluhovia Janka opojili, vypytovali sa ho, ako to robí, že jeho kone sú vždy najkrajšie a najčistejšie, a pritom ani sviece nepotrebuje. Vtedy Janko prezradil, že má zlatovlasú sestru a jej vlas mu svieti, akoby svieca horela.

Počul to aj kráľ a žiadal Janka, aby mu ten zlatý vlas ukázal. Keď sa tak stalo, chcel vidieť aj sestričku — zlatovlásku. Hneď rozkázal zapriahať do koča, že musí jeho sestru vidieť, a ak je naozaj taká pekná, dovezie si ju do zámku. Janko už teraz márne ľutoval, že rozprával o svojej zlatovlasej sestre, hoci mu pri rozlúčke prikazovala, aby o nej nič nevyzradil.

Už bolo darmo! Janko musel štyri paripy do koča zapriahnuť. Do koča posadili aj jednu paniu, aby s kráľovskými šatami šla pre Aničku. Tá pani však bola ježibaba a tajne vzala do koča aj svoju Špatnú dcéru, o čom kráľ nevedel. Kráľ sprevádzal koč na koni. Janko plesol bičom a šli. Preleteli hory-doly, až prišli do toho lesa, kde v domčeku bývala Anička.

Janko ich zaviedol do domčeka, kde kráľ naozaj našiel krásnu zlatovlásku. Kráľovi sa hneď zapáčila. Dlho ju prehováral a všeličo sľuboval, kým nesľúbila, že pôjde s ním. Kráľ jej dal obliecť krásne šaty, čo doniesli, posadil ju do koča a už aj uháňali domov.

Keď sa stmievalo, ježibaba využila príležitosť. Aničke vyzliekla krásne šaty, odrezala jej ruky a nohy a hodila ju do mora. Tam sa zaraz premenila na krásnu zlatú rybu.

Ježibaba obliekla Aničkine šaty svojej dcére, no ani to jej na kráse nepridalo. Keď prišli ku kráľovskému zámku a ježibabina dcéra vystúpila z koča, čudoval sa kráľ i ľudia, čo ich vítali, akú špatu doviezli. Nemala zlatých vlasov, ani ruže na ústach jej nekvitli, ani perly z očú nepadali, keď plakala a kde stúpila iba tŕnie rástlo a voda, ktorou sa umývala, ostala smradľavou.

Kráľ sa rozhneval, že ho Janko oklamal a na radu ježibaby ho dal po členky zamurovať.

Keď sa raz Anička ako zlatá rybka vyhrievala na plytčine, uvidela ženičku, čo niesla v koši husi. Hneď sa premenila na dievčinu a prihovorila sa ženičke: - Ja vám tie húsky na zlaté spravím, choďte ich predať do kráľovského zámku a inšie nepýtajte za ne, len ruky a nohy. Povedzte, že máte takú dcéru bez rúk a bez nôh a tej by sa azda pridali.

Ženička urobila, čo od nej žiadala Anička. Šla do zámku, kde ponúkla Ježibabinej dcére zlaté husi za ruky a nohy. Tá hneď pohľadala zlatovláskine ruky a nohy na dala ich ženičke. Keď prišla k moru, Anička ju už čakala. Poprikladala si svoje ruky a nohy, ktoré jej hneď prirástli a bola ešte krajšia ako predtým. Ženičke sa poďakovala a horko zaplakala a namiesto slz jej z očú perly padali Podala ich ženičke, premenila sa na rybu a odplávala do šíreho mora.

V noci sa Anička premenila na krásnu dievčinu a šla do zámku. Tam zaklopala na dvere tej izby, kde bol Janko zamurovaný. Otvorila dvere a keď uvidela zamurovaného bračeka, vyrozprávala mu, Čo s ňou ježibaba porobila. Potom išla do kráľovej svetlice a doniesla Jankovi, čo dobrého jedla tam na stole uvidela aj kráľov hrebeň, s ktorým sa učesala. V hrebeni však ostal jeden jej zlatý vlas. Keď Janka nakŕmila aj sama sa do sýtosti najedia, odišla zo zámku a na brehu mora sa zasa premenila na zlatú rybku a odplávala.

Keď sa chcel ráno kráľ učesať, našiel vo svojom hrebeni zlatý vlas, a keď sa chcel najesť, zbadal, že všetky misky na stole sú prázdne. Pýtal sa celého služobníctva, či niekoho nevideli v noci vkročiť do jeho svetlice, iba Janka sa nepýtal. Nik v zámku o ničom nevedel. To isté sa stalo aj v nasledujúcej noci, a keď kráľ zasa našiel dva zlaté vlasy v hrebeni a uvidel prázdne misky na stole, umienil si, že sám vystriehne, čo sa v jeho izbe robí.

A tak na tretiu noc, keď prišla Anička do kráľovej izby a pred zrkadlom sa učesala a v hrebeni nechala tri zlaté vlasy, kráľ k nej potichučky pristúpil a objal ju cez poly. Darmo sa zlatovláska v jeho rukách premieňala na rôzne podoby zvierat, kráľ ju pevne držal, povedal jej, že ju nepustí, kým neprisľúbi, že mu neujde. Anička nato riekla: - To ti môžem sľúbiť len tak, že ježibabu a jej dcéru odsúdiš a môjho bračeka dáš odmurovať! Kráľ to vďačne prisľúbil a zlatovlasá Anička ostala pri ňom.

Kráľ dal hneď Janka odmurovať a ježibabu povolal pred kráľovský súd. Kráľ sa jej opýtal, čo by si zaslúžil ten, čo chcel dvoch nevinných ľudí zo sveta zniesť. Ježibaba, ktorá netušila, že sa jej podlý čin odhalil, povedala, že takého lotra treba zabedniť do suda a dolu stranou do mora pustiť.

Ako si vyvolila, tak sa aj stalo. Starú ježibabu i jej dcéru zabednili do veľkého suda, a potom sud dolu stranou do mora skotúľali.

Kráľ vystrojil potom veľkú svadbu a všetci ľudia híkali nad Aničkinou krásou. Kráľ s Aničkou a Jankom šťastne nažívali a otca si vzali tiež k sebe na zámok.