y
Pamodaj šťastia lavička
Žil raz jeden vdovec so svojou dcérkou Zuzkou. Tá chodila často k susedinej Maryši na priadky. Jej mater bola ježibaba, ale k Zuzke sa milo chovala.
Tak lomu bolo až dovtedy, kým si ju Zuzkin otec nezobral za ženu.
Po svadbe začala macocha Zuzke krivdiť - jesť jej dávala málo a aj to na jednu misku to psíkom, pekné šaty jej zobrala, do roztrhaných obliekla Otcovi bolo dcérky veľmi ľúto.
Zuzka sa rozhodla, že pôjde radšej do služby. Ako ide vidí lavičku. „Pamodai šťastia, lavička,“ pozdraví. „Pamodaj i tebe, nože ma obráť na druhú stranu, budem ti na dobrej pomoci.“
A Zuzka jej ochotne poslúžila. Očistila i špinavého psíka, striasla hrušky zo stromu, odohnala býčka z lúky. Ku všetkým sa milo správala.
Nakoniec vymietla aj piecku, čo v nej bola horúca pahreba. Až prišla k domčeku, kde ju ježibaba do služby prijala. Každý deň jedenásť izieb vymetala, no do dvanástej ani nazrieť nesmela
Raz ježibaba kamsi ďaleko odišla. Ako Zuzka zametala, nedalo jej a nazrela i do zakázanej izby. V jej strede stáli tri kade - v jednej zlato, v druhej striebro, v tretej července.
Zuzka si v prvej kadi hlávku, rúčky i nôžky vykúpala. Vtedy sa zľakla čo povie ježibaba, keď to uvidí? I pustila sa rýchlo na útek.
Keď sa ježibaba vrátila, zbadá, čo sa stalo a začala Zuzku prenasledovať. Už ju dobiehala, keď na ňu piecka oheň vykydla a býček ju po lúke popreháňal.
Už ju znova dobieha. Vtedy ju hruštička privalila a psíček dodriapal. Zuzka sa šťastne dostala až k lavičke.
Zuzka cez ňu prešla, ale pod ježibabou sa tá prevalila. A Zuzku už víta kohútik: „Kikiriky na pántiky, naša Zuzka domov tiahne, pred ňou cink. za ňou blink.“
Keď tú krásu uvidela Maryša, tiež sa do služby vychystala
Lenže táto veru ani lavičku nepozdraví, ani ju nepreloží na druhý bok, psíčka neočisti.
Maryša hruštičku neotrasie, býčka z lúčky nevyženie.
Tak aj pec obišla. Naostatok prišla k domcu, kde bývala ježibaba. Tá ju tiež do služby prijala. Robotu dostala takú istú, ako predtým Zuzka.
Len čo ježibaba nohy z domu vytiahla, už bola v zlatej kadi a celá sa v nej vykúpala. A potom hybaj v nohy. Lenže ježibaba rýchlo zistila, co sa stalo.
Keď dobehla Maryša k peci. tá ju ohňom obliala. zlato sa na nej začalo topiť. Býček ju pristavil, ježibaba dobehla a železným hrebeňom z nej zlato šklbe.
Maryša dobehla k hruške a tá ju privalila, psík jej tiež cestu zahatal. Ježibaba z nej hrebeňom zlato ošklbala.
Už je pri lávke, no beda! Lávka sa převalila a ježibaba dielo skazy dokončila. Kohút ju víta: „Kikirikí na pántiky, naša Mara domov tiahne, pred ňou plušť, za ňou lušť.“
Keď ju mater takú doškriabanú a došklbanú uvidela, náramne sa zdesila. Od tých čias ju ani vidieť nechcela.
Zlatá Zuzka sa potom vydala za mladého šikovného Janíka a spolu s otcom žili šťastne až do smrti.
