Pani Hedviga si krásne turecké dievča veľmi obľúbila. Trávila s ňou všetok svoj voľný čas. Rada počúvala jej piesne. Veľmi ju však mrzelo, že Fatima je stále smutná, jej piesne zneli nevýslovne trúchlivé a teskne. Rozprávali o zemi plnej kvetov a slnka, o zemi, kde žije milovaný otec a kde na svoju milú spomína i mladý šľachtic Omar - Baša.
Raz, keď za letného večera spievala Fatima pri otvorenom okne svoje piesne, počul a zazrel ju turecký vyzvedač pod hradbami. Nemeškal, vyskočil na koňa a utekal podať správu svojmu pánovi.
Jeho pánom bol sám Omar - Baša, mladý turecký šľachtic, ktorý sa vydal so svojou družinou na cesty, aby pátral po svojom zmiznutom dievčati Fatime. Pred ním padol vyzvedač na kolená a rozprával, že videl Fatimu v okne Trenčianskeho hradu a počul jej piesne. Omar nechcel veriť svojmu sluchu.
Hneď nasadol na koňa a cválal so svojou družinou k hradu Trenčín, aby sa presvedčil o pravdivosti vyzvedačovej správy.
Pán Trenčianskeho hradu Štefan Zápolský privítal Omara na nádvorí svojho hradu. Omar ponúkol Zápolskému menom tureckého sultána výmenu zajatcov z posledných bojov. Zápolský s ponukou súhlasil a pozval Omara do svojho hradu.
Obaja šľachtici sa prechádzali po hradbách hradu a Omar pozorne sledoval tureckých zajatcov na nádvorí. Fatima, ktorú najviac hľadal, medzi zajatcami nebola.
Až neskoršie v Zápolského komnate si dodal Omar odvahu a opýtal sa Zápolského priamo, či medzi zajatcami neboli tiež ženy. Zápolský pravdivo odpovedal, že z bojov priviedol do zajatia jediné dievča - Fatimu - ktorú daroval svojej žene Hedvige.
Fatima, ktorá v tom čase bola v neďalekej izbe, netušila, že jej milý Omar je v Trenčíne a že prišiel, aby ju vyslobodil zo zajatia.
Omar padol pred Zápolským na kolená a prosil o vydanie dievčaťa. Teraz Zápolský pochopil, že turecký šľachtic neprišiel vyjednávať o výmene zajatcov, ale že chce získať slobodu pre Fatimu. Omar prosil, ponúkal zlato, šperky, kone, ponúkal aj svoj život za slobodu dievčaťa Fatimy. Zápolský bol však neoblomný. Fatimu daroval svojej žene a dar nemôže brať späť. Nedal sa obmäkčiť ani prosbami, ani ponúkanými darmi. „Nepros, 0-mar, prosby ani dary na mňa neplatia. Mňa neobmäkčíš. Tak ako z trenčianskej skaly nikdy nevytryskne voda, tak z môjho oka neskanie slza. Mňa neobmäkčíš!“
Pri týchto slovách preblyskla Omarovi predsa len určitá nádej. Zaviedol Zápolského na nádvorie a ponúkol mu, že v skale vytesá studňu, ktorá dá dobrú vodu, keď mu Zápolský vydá Fatimu.
Hradný pán bol podivený Omarovou ponukou i jeho láskou k Fatime, ktorej je ochotný priniesť takú ťažkú obeť. Sľúbil mu, že Fatimu prepustí, keď studňa vydá vodu. Neveril však, že sa toto dielo podarí.
Omar sa pustil so svojou družinou do práce. Deň za dňom lámali kameň, hĺbil i studňu v tvrdej skale, nalámaný kameň odnášali na nosidlách za hradby hradu. Dlhé týždne, mesiace a roky trvala tvrdá práca. Omarovi ľudia slabli, strácali chuť do práce a trpeli chorobami.
Po troch rokoch driny odpadli aj najsilnejší. Omar zostal sám so svojimi dvoma najvytrvalejšími pomocníkmi. Ale aj tí strácali nádej, že skala, na ktorej stojí Trenčiansky hrad, niekedy vydá vodu. Iba Omar sa nevzdával, bol ochotný dokončiť začaté dielo hoci sám.
Znovu a znovu zostupoval do studne. Lámal kameň, nakladal a vynášal ho vlastnými rukami. Znovu a znovu prisahal, že zo skaly vodu dostane a vráti slobodu milovanej Fatime. Jej vzdialený spev mu dodával sily.
Konečne prišiel deň, keď do rokoch lopotnej driny dosiahol víťazstvo. Na dne hlbokej studne sa objavila čistá krištáľová voda. „Zvíťazil som, pán Zápolský,“ zvolal Omar, „zostúp na nádvorie a presvedč sa!“
Zápolský nechcel uveriť svojmu zraku. Tvrdá trenčianska skala vydala vodu. Omarova húževnatosť, vytrvalosť, sila a láska k Fatime zvíťazila. Čo mu zostávalo, ako splniť svoje slovo. Poslal sluhov pre Fatimu i hradnú pani.
Obidve boli hlboko dojaté Omarovým víťazstvom, ktorým vyslobodil Fatimu z otroctva. Prvým dúškom vody z trenčianskej studne pripil pán Zápolský obidvom mladým ľuďom - Omarovi a Fatime - na ich šťastie.
Nikto z prítomných na Trenčianskom hrade nespozoroval, že pri prípitku skanula pánovi Zápolskému do džbánu slza dojatia, slza taká čistá ako voda z trenčianskej studne, vyhĺbenej Omarom na dôkaz veľkej lásky k Fatime.
Keď niekedy prídete na nádvorie Trenčianskeho hradu a zastavíte sa pri studni dodnes nazývanej studňou lásky, spomeňte si na starú povesť, ktorá sa viaže k tomuto miestu.
y
