Raz prišiel na zámok bohatý princ a žiadal kráľa o Púpavininu ruku. Ženích sa kráľovi zapáčil a odnášal si sľub, že princeznú dostane.
Keď to Púpava počula, myslela si, že sa jej chce starý otec zbaviť a nechcela o výdaji ani počuť. Utiekla s plačom a schovala sa v komôrke u starej pestúnky.
Kráľ na to nedbal a vydal sa za kuchárom na poradu, ako vystrojiť hostinu. Kuchár vypúlil v údive oči. V kuchyni nebola ani omrvinka, iba na okne sa povaľovali dve cibuľky.
Vtom sa ozvali slávnostné fanfáry a bohatý princ so svojou družinou sa blížili k zámku. Kráľ si narovnal dôstojne korunu, obrátil hermelínový plášť tou lepšou stranou navrch a očakával ženíchov príchod.
Keď sa o tom dozvedela princezná, vykĺzla z komôrky a bežala na záhradu. Nič nedbala na pestúnkine volanie, prekĺzla bránkou a zmizla v poliach.
Kráľ poslal ľudí, čo ešte v zámku zostali, princeznú hľadať. Ale všetká ich námaha bola márna. Nikto Púpavu nikde nenašiel.
Tá zatiaľ bežala, bežala, až pribehla k chlapcom pasúcim ovečky. Chlapci sa jej začali posmievať, ale tú sa objavil silný, dobrý Honzo, junák na pohľadanie, ten sa Púpavy zastal a vzal ju so sebou.
Jedného dňa dorazili k mestu a žiadali hlásnika, aby ich nechal niekde prenocovať. Hlásnik ich do mesta pustil, ale odviedol oboch do väznice.
To sa dozvedel sklamaný princ a žiadal, aby Púpavu prepustili, že je to jeho nevesta. Kastelán priviedol Púpavu k princovi, ale tá o ňom nechcela ani počuť a vrátila sa k Honzíkovi.
Princa to strašne rozčúlilo. Kázal mesto podpáliť a spútaného Honzu hodiť do plameňov. Púpavu posadil do koča a odvážal preč.
Keď sa to dozvedel kráľ, veľmi si vyčítal, že svoju drahú Púpavu do všetkého nútil. Pretože mu ušiel aj kuchár a pestúnka, zostal na zámku len so starým sluhom.
Statočný Honzo pretrhal putá a utiekol. Ihneď sa vydal za princovým sprievodom, Púpavu v noci uniesol a chcel ju odviesť domov.
Boli spolu šťastní, ale Honzo nemohol nájsť cestu k domovu. Nadišla jeseň a Púpava chradla. Trpela stále viac zimou, líca jej zbledli a zlaté vlasy sa už neleskli.
Dávno opadalo lístie zo stromov a fičal mrazivý vietor, keď ju Honzo priviedol konečne do svojej rodnej dediny.
Honzova mamička, dobráčka od kosti, prijala syna i Púpavu s otvorenou náručou. Všetko, čo mala, hneď chorľavej Púpave zniesla, ale tá sotva stála na nohách.
Správa o Honzovom návrate sa rozniesla dedinou a chlapci mu spievali pod oknom: \"Honzo, Honzo kráľ, princeznú si vzal. Majú jednu mačku, princezná je čočku, Honzo, milý Honzo, čo si to urobil? \" A tak Honzo chlapcov ponaháňal a vybil. Púpava sa dala do horkého plaču.
Teraz už nerobila nič, len sedela zabalená vo vlniaku pri peci, Honzo ju utešoval a sľuboval, že ju odvezie domov k otcovi, len čo bude trochu lepšie počasie.
Sám sa potom vydal vo fujavici na zámok, aby všetko kráľovi povedal. Kráľ Honzu vypočul a veľmi sa preľakol. Ihneď dal zapriahnuť do posledného koča posledného koňa a vydal sa za Púpavou.
Púpava ležala na lôžku a Honzova mama ju starostlivo ošetrovala. \"Mama, mama, niekto ma volá,\" šepkala Púpava v horúčke. \"A kdeže, to len víchrica hučí,\" chlácholila ju mama.
Vtom prasklo v okne sklo, víchrica zafičala chalúpkou a odniesla Púpavu ako páperie. Keď sa Honzo vrátil domov, už tam Púpava nebola. Nešťastný chlapec a nešťastný otec! Ani ten už Púpavu nevidel.
y
