y
Škaredé kačiatko
Na starom pánskom dvore, medzi veľkými lopúchovými listami mala hniezdo kačica. Sedieť na hniezde ju však už dávno omrzelo. Veď, kto to kedy počul alebo videl, aby kačica vysedávala v hniezde pre jedno jediné vajce donekonečna. Tie ostatné vajíčka už pred niekoľkými dňami popraskali a vykľuli sa z nich pekné, žltučké kačiatka. Iba to posladné, také veliké, vyzerajúce skôr ako by ho bola zniesla morka a nie kačica, zostávalo stále celé.
Konečne sa aj z posledného vajíčka vykľulo kačiatko. Bolo ale akési iné ako tie ostatné. Bolo väčšie a zďaleka nie také pekné, ako kačatá, narodené pred niekoľkými dňami.
Druhý deň išla kačica s mláďatkami k jarku. V jarku bolo veľa vody a kačatká sa v nej hneď naučili plávať. Ale čo to? Aj škaredé kačiatko plávalo a kačica si myslela, že je to malá morka. A morky, tie predsa neplávajú!
Malé škaredé kačiatko malo na dvore trpký život. Každý sa mu posmieval. Kačky ho naháňali a sliepky si nenechali ujsť jedinú príležitosť k tomu, aby ho mohli ďobnúť.
Škaredé kačiatko bolo z toho večného prenasledovania celé nešťastné. Preto sa jedného dňa rozhodlo, že dvor, kde mu všetci robia len to najhoršie, radšej čo najskôr opustí. Roztiahlo krídelká a preletelo cez plot. Potom utekalo, utekalo až pribehlo k veľkému močiaru, kde v tŕstí sídlili divoké kačky.
Po dvoch dňoch prileteli k močiaru dve mladé divoké husy. Boli príliš mladé a príliš roztržité. Aj ony sa škaredému kačiatku len posmievali, ale ich posmech nemal dlhé trvanie.
K močiaru sa potichúčky a úplne nepozorovane priblížili lovci. Jeden z nich pozdvihol pušku a na tie roztržité husy namieril. Vzduchom treskli výstreli... pif – paf...
... a bolo po husiach. Veľký lovecký pes zrazu uvidel kačiatko, a namiesto toho, aby bežal pre zastrelené husy, utekal za ním. Ach, aký bol škaredý! Mal otvorenú papuľu a v nej velikánske a ostré zuby. Pes ale ku kačiatku nedoplával. Bol už celkom blízko pri ňom, ale naraz sa obrátil a plával späť. „Chválabohu“, vzdychlo si škaredé kačiatko, „som asi také škaredé, že ma ani pes nechce zožrať“.
Keď utíchol posledný výstrel, vyliezlo kačiatko z močiaru a utekalo cez pole a lúky, čo mu nožičky stačili. Po dlhom putovaní došlo unavené k biednemu domčeku, v ktorom bývala starenka s kocúrom a sliepkou.
Starenke bolo kačiatka ľúto a tak si ho aspoň na tri týždne nechala u seba v domčeku. Za tú dobu sa malo ukázať, či viem alebo nevie znášať vajíčka. Keby vedelo, mohlo by v domčeku zostať, ale inak by len zbytočne ujedalo z toho mála, čo v domčeku je. Kačiatko však vajíčko neznášalo. Vyslúžilo si za to len posmech nielen od sliepky, ale aj od kocúra zakúsilo, že nevie ježiť chrbát, priasť a prskať ako on.
Kačiatku sa zacnelo po vode. Odišlo tak z domčeku do sveta a kocúr ani sliepka ho veľmi nezadržiavali. V prírode už vtedy vládla jeseň. Lístie na stromoch žltlo a opadávalo.
Raz večer uvidelo kačiatko kŕdeľ divokých labutí, sťahujúcich sa na zimu do teplejších krajín. Tie krásne veľké vtáky sa malému kačiatku veľmi zapáčili. Ach, aké by bolo šťastné, keby ho vzali medzi seba!
Zima bola zo dňa na deň väčšia a väčšia. Rieku začala pokrývať tenká vrstva ľadu. Úbožiatko muselo bez prestania plávať, aby nezamrzlo.
Neustálym plávaním v chladnej vode už bolo také unavené, že ďalej nemohlo. Zostalo nehybne sedieť na vode a pomaličky vmŕzalo do ľadu. Skoro ráno šiel okolo rieky sedlák, ktorý malé kačiatko z ľadového zajatia vyslobodil.
V teplej sedliackej izbe kačiatko skoro ožilo. Deti sa s ním chceli hrať, ale vyplašené sa bálo, že mu ublížia.
Stále pred nimi utekalo. Zo strachu skočilo do hrnca s mliekom a odtiaľ do maslovnice...
... a z maslovnice vletelo do múčnice.
Hospodárka sa na kačiatko nahnevala a vzala naň varešku. Ešte šťastie, že boli otvorené dvere. Kačiatko tadiaľ pred jej hnevom utekalo von. Ukrylo sa v kroví, v čerstvo napadnutom snehu. Bolo by to veľmi smutné rozprávanie o utrpení a biede, ktorú muselo kačiatko tej zimy zakúsiť...
Po tuhej neľútostnej zime prišla opäť krásna svieža jar. Jedného pekného slnečného dňa uvidelo kačiatko znova tie nádherné vtáky. Tíško šuchorili bielym perím a ľahko plávali po vode.
Kačiatko zatúžilo byť v ich blízkosti, nech sa stane čokoľvek. Rozhodlo sa, že k nim poletí, nech ho už budú kliať ako zlá sliepka alebo sa mu posmievať ako kačice.
Zlietko na vodu a plávalo labutiam naproti. Labute si ho všimli, zašuchorili krídlami a zamierili k nemu. Kačiatko pokorne sklopilo hlavičku a odovzdane čakalo, že ho labute udžobú k smrti. Ale labute mu neublížili. Vodná hladina sa pozvolna utíšila a kačiatko v nej uvidelo svoj obraz. Nemohlo uveriť očiam, veď vo vode uvidelo rovnakého vtáka, ako boli obdivované labute. Nebolo už škaredým káčaťom – vyrástlo v krásnu bielu labuť.
K vode prichádzalo veľa detí a všetky obdivovali krásne labute. Po nich prišiel ocinko s maminkou a inými deťmi. Hádzali labutiam chlieb a kúsky koláča a hovorili: „Tá nová mladá labuť, tá je zo všetkých najkrajšia“.
Koniec.
