y
Divotvorná zámka
Žila raz jedna žena. Mala syna, ktorý živil seba aj matku. Pásol kravu a chodil na drevo. Drevo predával v meste a za peniaze kupoval chlieb.
Raz, ako sa vracia s chlebom domov, v lese stretne pastierov, ktorí chceli zabit psa. Vraví im- „nezabíjajte ho, veď vám neublížil!” A pastieri mu na to: „Daj nám chlieb, a môžeš si ho vziať ” Urobil im po vôli, a tak domov priniesol psa. Doma nemali čo jest, nuž znova šiel na drevo- v meste ho predal a kúpil peceň chleba.
Cestou z mesta zase došiel k pastierom; priam chceli zabiť kocúra, ale dali mu ho za peceň chleba. Doma matku utešoval: „Veď aj kocúr bude na dačo dobrý!“
Išiel na drevo aj po tretí raz; predal ho a kúpil chlieb. A zase ho u pastierov v lese vymenil: tentoraz za hada. Iba po štvrtý raz, keď predal drevo, priniesol mesta štyri pecne chleba. Všetci sa najedli: pes, kocúr, had, matka aj on.
Had vyrástol a povedal svojmu záchrancovi: „Odnes ma k nám domov. Neber však od mojich rodičov ani zlato, ani striebro, pýtaj si len zámku, ktorá visí za vrátanú. Keď budeš niečo chcieť stačí p zaklepať na zámku, a zaraz ti predstúpi dvanásť junákov, ktorí urobia všetko, čo si budeš želať.“
Stalo sa tak, ako had povedal: Jeho rodičia mu navalí veľa peňazí, ale on si žiadal iba starú zámku, ktorá visela za vrátami. Dostal ju. Kúsok za domom zaklepal na ňu. Hneď z nej vyskočilo dvanásť junákov a pýtali sa ho: „Čo porúčaš. „Zaveďte ma domov!\" zaželal si. A v tom okamihu stál už pred svojou chalúpkou.
Matka sa potešila: „Dobre, synáčik, že si sa mi vrátil. Bez teba by som zahynula. „Mamička moja dobrá, teraz si už len budeme žít! Pozrite, čo som priniesol.” Tíško zaklepal na zámku a junákom rozkázal priniesť jest a piť. Matka sa potešila zámke, a mala syna ešte radšej.
Čoskoro si povedal, že sa ide zenit a poslal matku ku kráľovi: „Povedzte mu, aby mi dal dcéru za ženu.” Matka sprvoti synovi dohovárala, lebo si netrúfala ísť ku kráľovi, ale napokon predsa len išla.
Kráľ povedal: „Dám tvojmu synovi svoju dcéru, ale najprv musí urobiť všetko, čo mu prikážem. Ak to nevykoná, bude o hlavu kratší. Do zajtrajška nech rozhádže všetky hory, ktoré vidím na poli po horách nech rastie pšenica, z ktorej chcem mat už zajtra koláče.
Matka sa vrátila s plačom. „Zle - nedobre je, synáčik!” A vyrozprávala, čo mu kráľ odkázal. „Ale, mamka, ak kráľ rozkázal iba to, nuž zajtra bude jeho dcéra mojou ženou. Keď matka išla spať, syn zaklepal na zámku, vyslovil junákom svoje želanie, a oni mu ho splnili.
Ráno išla matka do zámku. „Dobré ráno, pán kráľ, nesiem vám koláče.” „Dobre to tvoj syn vykonal,” povedal kráľ. „Teraz mu oznam, že do zajtra musí vyklčovať všetky lesy pokiaľ dovidím Miesto nich chcem mať vinohrady, a ráno z nich už jest hrozno a piť mušt!”
Matka sa zase vrátila plačky, ale syn sa jej iba zasmial. Posla ju spať a privolal si junákov. Povedal im, čo si želá kráľ, a do rána bolo všetko hotové.
Len čo ráno kráľ vstal, už bo matka ponúkala hroznom a muštom. „No dobre,” povedal kráľ. „Ale prv, ako dám svoju dcéru za tvojho syna, chcem, aby mal toľko dobytka a taký istý hrad, ako mám ja. Ak to nedokáže, bude o hlavu kratší!”
Divotvorná zámka aj teraz pomohla. Ráno už stál blízko kráľovského hradu nový, a ešte krajší hrad, ako kedy kráľ videl, s prekrásnou záhradou plnou stromov, kvetín a vtáčieho spevu. Aj dobytka mal syn starej matky oveľa viacej a krajší ako kráľ.
Pre nevestu si išiel v hintove so šiestimi prekrásnymi paripami. Hneď bola svadba. Kráľ prikázal, že svadobná hostina bude trvať päť rokov a že každý je na nej vítaným hosťom. Po troch rokoch začal kráľ pociťovať nedostatok. Jeho zať povedal: „Teraz budem hostiť ja!”
Na svadbu prišiel aj morský kráľ. Čudné mu bolo, že nikto nevarí, a predsa je jedál stále dosť. Nebadane pozoroval ženícha, až raz zbadal, ako zaklepal na zámku, a hneď sa stalo, čo si Jen zaželal.
V noci morský kráľ ženíchovi zámku ukradol. A pretože sa mu kráľova dcéra páčila, rozkázal junákom, aby na čierne more preniesli nielen hrad ale aj ju.
Ráno sa panstvo prebudilo v chudobnej chatrči. Ženích hneď vedel, čo sa stalo. Požiadal kráľa aby na čas prichýlil jeho starú matku, on ide hľadať ukradnutú nevestu aj zámku. Vzal si psa a kocúra.
Došli až k čiernemu moru a ďaleko v ňom zazreli hrad. „Kocúrik, psíček, ako sa dostaneme k hradu?” Všetci traja sedeli na brehu, až ženích od únavy zaspal.
Psík a kocúrik si povedali: „Potíme my po tú zámku sami!” A tak psík s kocúrikom na chrbte plával k hradu. Preliezli vysoký múr a dostali sa rovno na hradný dvor.
„Počkaj tu,” povedal kocúr psíkovi, „dnu vojdem sám.” Všimol si, že kocúr morského kráľa sa mu navlas podobá. Pri dverách zamňaukal: „Mňau!” a kráľ rozkázal: „Pusťte mačku dnu!“ Kocúrik vošiel. V príhodnej chvíli uchytil zámku tak že to morský kráľ vôbec nezbadal. A zase pri dverách zamňaukal: „Pusťte tú mačku von!“ povedal morský kráľ.
Kocúr vybehol. „Máš zámku?” spýtal sa ho psík. „Mám, len už zmiznime!” Zase preliezli múr, preplávali more a šťastne sa dostali na breh.
Keď sa ich pán prebudil, hlásili mu: „Pán náš, priniesli sme ti divotvornú zámku!“ A on celý šťastný zaklepal na zámku a rozkázal junákom postaviť znovu hrad ta, kde stál prv.
Všetko sa hneď stalo, ako si želal. Ženích vošiel do hradu a kráľovská dcéra sa radostne rozbehla k nemu. Bol s ňou šťastný, a morského kráľa dal zničiť.
