y
Král džungle v cirkuse
Dnes vám, milí priatelia, predstavujeme jedného z najslávnejších reportérov dnešných čias. Určite ste už o ňom počuli, pravdepodobne však nemali ste možnosť sa s ním bližšie zoznámiť. Tu ho vidíte v celej jeho kráse! Oblečenie, ako obyčajne, športové, na krku mu visia fotoaparáty, ktoré sú v jeho práci prepotrebné; v jednej ruke má blok na písanie, v druhej drží pohotovo večné pero. Meno slávneho reportéra? FERKO PIERKO!
Dnes sa Ferko Pierko rozhodol, že vyspovedá najobávanejšieho dravca cirkusu Atlantis - leva Rexa. „Dobrý deň, pán Rex,“ pozdravil Ferko Pierko leva a na veľký úžas tých, čo ho pozorovali, privrel za sebou dvere železnej klietky. „Mám zlý deň,“ odpovedal nezdvorilým mrmlaním lev, „je voľná sobota. Nesmiem vystupovať. Nudím sa. „Verím, verím,“ prikývol Ferko Pierko. „Keby ste boli človek, pán Rex, voľná sobota by sa vám príliš rýchlo minula. Pol dňa by ste stáli v rade na mlieko a pol dňa v rade na mäso a bolo by po voľnej sobote. „Ja mäso neobľubujem!“ zareval nahnevane lev. „Naozaj? A čo tak najradšej jedávate?“ „Krupicovú kašu. Je dobrá, zvykol som si na ňu. „Krupicovú kašu? Neuveriteľné!“ „Keby ste poznali môj životopis, pán reportér, priveľmi by ste sa nečudovali. „Vy mi chcete vyrozprávať celý životopis?! - zajasal od prekvapenia i od radosti Perko Pierko. „Rozpoviem ho, čo by som ho nevyrozprával. Ja nie som z tých kráľov, čo neradi hovoria o sebe.
Narodil som sa vo veľkej africkej džungli, v ktorej vládol môj otec Hrdzofúz XIX. Vládol prísne, ale spravodlivo.
Jedného dňa dotľklo nečakane jeho statočné srdce. Zasiahla ho guľka z hromovej palice bieleho muža. Vrah, ktorého sme prenasledovali až na hranice nášho kráľovstva, ušiel na rýchlom železnom chrobákovi.
Len čo sa zvieratá dozvedeli o smrti svojho dobrého kráľa, zišli sa na slávnostnom smútočnom zhromaždení. Rozlúčili sa na ňom so svojím kráľom a mňa, Hrdzofúza XX., vyhlásili za svojho nového panovníka. Za svojho kráľa, vyhlásili ma nielen preto, že som bol kráľovským synom, ale aj preto, že som bol najsilnejší a naj odvážnejší zo všetkých zvierat. Mal som najväčšiu a najhustejšiu hrivu, moje oči žiarili silnejšie ako hviezdy a krásne silné zuby závideli mi aj žraloky a krokodíly. Toho večera všetci moji poddaní prisahali, že sa pomstia bielym mužom za smrť svojho dobrého kráľa.
Deň pomsty prišiel čoskoro. Naše pohraničné stráže, silné, kokosovými orechmi vyzbrojené opice, zočili jedného včasného rána dvoch bielych mužov, ktorí prekročili hranice nášho kráľovstva.
Pohraničné stráž bielych mužov zajala, sputnala a doviedla predo mňa.
„Príslušníci vášho stáda,“ zareval som na zajatcov hlasom, ktorý pripomínal burácanie hromu, „zabili môjho otca, kráľa džungle - Hrdzofúza XIX! Ja, Hrdzofúz XX., odsudzujem vás za to na smrť! „Vážený kráľ,“ bránili sa bieli muži, „možno je pravda, že vášho cteného a vysoko-váženého otca zabil niekto z nášho stáda. Ale naše stádo je veľké. Má dobrých i zlých príslušníkov. Pravdepodobne zabil vášho otca nejaký poľovník. My však nie sme poľovníci. Sme profesori prírodopisu. Skúmame život všetkých zvierat a rozprávame o ňom našim deťom. Neprišli sme sem s bojovými úmyslami. „Mne je to jedno,“ odsekol som, ste takí istí bieli ľudia, ako boli tí, čo zabili môjho otca. Odsudzujem vás za to na smrť. Podarujem vás hyenám, ktoré vás zožerú. „Z nás by sa veľa nenažrali,“ prehováral ma vyšší, ako liana chudý profesor, „sme starí a veľmi chudí. Keby ste nás pustili na slobodu, pán kráľ, dali by sme vám veľké výkupné. Vymeňme ich za gramofón,“ navrhol klebetný papagáj, „podľa gramofónu by sme sa mohli naučiť ľudskú reč. „Načo je nám gramofón,“ ozvala sa opica- parádnica, „vymeňme ich za korálky, ktoré si budeme vešať na krk. „Cačky-hračky, „zapišťala myš, „načo nám je paráda, radšej ich vymeňme za dáke dobré jedlo. „Za cukor!“ zatrúbil slon, ktorý prežil svoju mladosť v zoologickej záhrade, „cukor je najlepšie jedlo na svete.“ „Dobre, dobre, súhlasím,“ prikývol som, „vymením vás, bieli muži, za dve veľké debny cukru.“ „Ihneď zavoláme našich bratov na lodi, ktorá kotví pri ústí vašej rieky, „poskočili ako antilopy bieli starí muži a...
... vybrali z veľkého mecha akúsi čudnú skrinku, otvorili ju a kričali do nej: „Tu profesori Bird a Animal, počujete nás? „Počujeme, počujeme,“ odpovedala piskľavo skrinka. „Sme v zajatí kráľa džungle. Hrozí nám smrť zožratím. Môžete nás zachrániť, keď ihneď doveziete výkupné: dve veľké debny cukru, kockového.“ „Počujeme a všetko rozumieme. Povedzte len, kde sa nachádzate. Výkupné pošleme helikoptérou. Profesori vysvetlili skrinka, kde sa nachádzajú a skôr než by si v hrive blchu našiel,
... priletel veľký lesklý vrčavý vták a sadol si do kráľovskej záhrady. Na bruchu mal dvierka, ktoré sa otvorili a bieli muži, ktorí boli vo vtákovom bruchu, vygúľali z neho dve, veľké debny cukru. Profesori nám povedali na rozlúčku \"good-bye\" /gúd-baj/ a nasadli aj s ostatnými bielymi mužmi do vtáka, ktorý sa hneď vzniesol do výšky a čoskoro sa nám stratil z dohľadu.
Cukor som rozdelil s kráľovskou spravodlivosťou. Jednu debnu dostali moji poddaní, druhú som si nechal pre seba.
Väčšej zveri sa ušlo po celej kocke cukru, tí menši dostali len omrvinky. Tú sladkú dobrotu si každý pochvaľoval. Pralesom sa ozývalo hromadné cumľanie a mľaskanie. Ja, kráľ Hrdzofúz XX., som si nabral plnú hrsť cukru a šup s ním do papule. Cukor chutil aj mne. Ani trošičku som neľutoval, že som zaň prepustil dvoch starých profesorov.
Moji poddaní už dávno zabudli, ako chutí cukor. Ja som ho však jedol stále. Každý deň jednu hrsť. Jedného dňa som s ľútosťou zbadal, že mám v debne už len pár kociek cukru. Od ľútosti som sa rozreval. No pre to, čo som pocítil o chvíľočku, som sa rozreval ešte viac. Rozboleli ma všetky zuby. Hádzal som sa od bolesti o zem, hrýzol trávu, kamene i vlastný chvost. Zuby ma odvtedy boleli stále. Vo dne i v noci. Pre bolesť som nemohol ani jesť, ani piť. Posadla ma zlosť a zúrivosť. Hrýzol som od bolesti aj tie najtvrdšie skaly, a tak s on si vylámal všetky zuby.
Keď som sa zbavil zubov, zbavil som sa aj bolesti. Bol som nesmierne rád, že si budem môcť po dlhšom čase zajesť. Lokaji mi predložili najlepšie pochúťky. Z mäsa, pravdaže, cukor som už nemohol ani cítiť. Schmatol som mäso do papule a chcel som ho rozhrýzť. Na moje veľké prekvapenie sa mi to nepodarilo. Zabudol som totiž, že na hryzenie sú potrebné dobré, zdravé, silné zuby. „Nechutí mi,“ vyriekol som prvú lož svojho života a vypľul som mäso.
„Neklam, že ti nechutí,“ zareval na mňa posmešne môj bratanec Lomiväz. „Nemôžeš žrať, lebo nemáš zuby.“ „A hneď sa so zlomyseľným smiechom spýtal zvierat, čo boli nablízku: „Chcete takého kráľa, čo nemá zuby?“ „Nie,“ zarevali slony, tigre a opice. „Dolu s ním!“ zapišťala myš. „Dolu s ním!“ opakoval Lomiväz, schmatol ma pritom za hrdlo a zhodil z trónu. „Teraz som ja vašim kráľom,“ oslovil Lomiväz zvieratá s kráľovskou vážnosťou, len čo sa uvelebil na tróne. „Všetci budete odteraz počúvať len mňa. Mňa – Lomiväza I!
A tak som prišiel o kráľovstvo i kráľovskú vážnosť. Utiahol som sa medzi staršie zvery a čakal som, kedy ma tie mladé, silné zvery zožerú. Od takejto potupnej smrti ma zachránila nasledovná udalosť: Raz po obede, ktorý pozostával z húseníc, dážďoviek a drobného hmyzu, som sa utiahol do tieňa veľkého stromu a zadriemal som. Kým som spal opice mi uviazali na chvost zvonček a potom ma zobudili. Vyskočil som a keď som začul za sebou zvonenie, začal som na veľkú radosť opíc utekať ako starý blázon. Myslel som si, že sa mi od toho bláznivého behu srdce utrhne.
Neviem, ako dlho som utekalo. Zastavil som sa v sieti, ktorú natiahli moji starí známi, profesori; chytali do nej zvieratá. Len čo ma profesori poznali, ospravedlnili sa mi a chceli ma pustiť na slobodu. „Nie, nie,“ prosil som ich, „neposielajte ma späť do džungle. Vezmite ma so sebou.
Na to si ma profesori dobre poobzerali. Keď sa mi pozreli do papule, mávli beznádejne rukami: „Načo nám len bude, veď nemá zuby! Ja som ich však prosil ďalej, kým som im neobmäkčil srdcia. Doviezli ma do Európy, kde mi dali spraviť umelé zuby a potom ma predali do cirkusu Atlantis.
V cirkuse vystupujem už tri roky. Skáčem zo stolčeka na stolček, cez horiace kolesá a na koniec mi moja krotiteľka kladie hlavu do papule. Diváci, ktorí ani netušia, že mám umelé zuby, sú vtedy tak ticho, že aj bzučanie muchy sa im vidí ako vrčanie divého zvera.
A večer, keď odíde posledný návštevník cirkusu , keď všetko stíchne, obdivujem svoju krásnu krotiteľku, ktorá sa chystá spať. Vyumýva sa, nezabudne pritom ani na zuby, ktoré si čistí kefkou. Tie krásne zuby jej z celého srdca závidím. Hádam si len nemyslíte, pán reportér, že keby som mal vlastné, dobré, silné zuby, jedol by som stále len puding alebo krupicová kašu? Skončil svoje rozprávanie exkráľ džungle a vytrel si slzy z očú.
Najslávnejší a najodvážnejší reportér všetkých čias Ferko Pierko poďakoval exkráľovi Hrdzofúzovi XX. za jeho úprimné a obsiahle interview a zaželal mu ešte veľa cirkusových úspechov. „Do videnia, pán reportér,“ potriasol reportérovu pravicu lev, „pozdravujte vašich čitateľov a odkážte im, nech si čistia zuby, nech si dajú na nich zaplombovať, tak ako moja krotiteľka Ria, každú malú dierku.
Koniec
