y
O Jankovi Polienkovi
V domčeku na brehu potoka býval muž so ženou. Nemali detí a to ich veľmi trápilo. Jedného dňa vraví žena mužovi: „Počuj, starký! Keď sa nám už nijaké dieťatko nenarodilo, vystrúhaj dáke aspoň z dreva.“
Muž mal práve trošku času, vyhľadal teda pekné lipové polienko a vystrúhal z neho chlapčeka. Krásný chlapček to bol, vyzeral aj múdry, aj smelý, mal iba tú jedinú chybu, že nebol živý.
Ale mamka si ho aj tak k srdcu pritiskla, do plienočiek zavila, do kolísky vložila, kolísku rozhojdala a takto mu zaspievala: Hajaj, búvaj, synáčik, upečiem ti koláčik, uvarím ti sladkej kaše, potešenie naše. Zaspievala prvý raz, drevený chlapček zažmurkla očami. Zaspievala druhý raz, drevený chlapček pomrvil rúčkami. Zaspievala tretí raz a tu drevený chlapček vyskočí z kolísky, objíma si mamku aj otca.
Janko Polienko rástol ako z vody a s vodou si aj dobre rozumel. Otec mu spravil člnok a Janko plával na ňom hore potokom, dolu potokom, a zakaždým nachytal plno rýb. Tak pomáhal otcovi zháňať obživu. A mamka mu nosievala k vode obed.
V hustej hore na druhej strane potoka bývala striga. Veľa ráz počula, ako Jankova mamka volá svojho synčeka, a naučila sa jej pieseň. Jedného dňa na poludnie prikradla sa na breh potoka a zaspievala: Poď sem drahý synáčik, nesiem ti ja koláčik, nesiem ti ja sladkej kaše, potešenie naše. Janko Polienko ju počul a čudoval sa: hlas je akýsi iný, chrapľavý, ale pieseň je mamkina. Možnože mamka prechladla a zachrípla, nesmie ju nechať dlho čekať. Zvrtol sa so svojim člnkom a priplával na to miesto, odkiaľ počul spev.
No ledva vystúpil na breh, spoza kríka vyskočila striga, zdrapila chlapca a bežala s ním do svojej chalupy uprostred hlubokej hory. Zamkla ho do komory a išla rozkrútiť pec, že Janka upečie.
Vedel on, neboráčik, že je zle, ale nestratil hlavu. Obzeral sa po komore, či by sa z nej nedalo ujsť. Ako sa tak obzerá, zbadá v kútľ myšaciu dieru. Aj to je dačo!
Začne sa on cez tú dieru z komory preľupávať. Všetky nechty si oblámal, všetky prsty do krvi poodieral, kým sa mu podarilo prehrabať sa von. On z komory – a striga do komory! Hľadá ho, lebo oheň už v peci pukoce.
Ale komora je prázdna, v stene diera prelúpaná. Hneď ona vedela, koľko udrelo, a pustila sa za Jankom. On tri kroky, ona jeden – už – už ho dolapí!
A tu si chlapec všimne vysoký dub, konáre má až pod samými oblakmi. Začne sa on na ten dub škriabať, vrtko ani veverica, raz-dva je na vrchovci. Tam si sadne na konár a čaká, čo už teraz bude.
Striga sa jeduje, len-len že ju od zlosti nerozhodí: chlapča je aha, tuto, celkom blízko, a predsa ako ďaleko. Dávno sa ona zabudla škriabať po stromoch. Vrátila sa do chalupy, doniesla si tri sekery a začala ten velikánsky dub stínať.
Zle je, zle je, uvedomuje si neborák Janko. A práve vtedy zbadá na oblohe krdeľ divých husí. Zavolá na ne prosebne: Húsky, húsky, húsence, vezmite ma na krídelce, zaneste ma za hory, do mamkinej komory, tam sa dobre najete, do vôle napijete. Ale husi mu vravia: „Za nami letí druhý kŕdeľ, ten nech ťa vezme.“
Práve vtedy sa strige zlomila prvá sekera a dub sa zaknísal. Janko Polienko hľadí, vyzerá, kto by mu pomohol v nešťastí.
A tu zbadá na oblohe druhý kŕdel husí. Zavolal na ne úpenlivo: Húsky, húsky, húsence, vezmite ma na krídlence, zaneste ma za hory do mamkinej komory, tam sa dobre najete, do vôle napijete. Ale husi mu vravia: „Za nami letí ešte jedna hus, tá nech ťa vezme.“
V tej chvili sa strige zlomila druhá sekera a dub sa nebezpečne zaknísal, už-už už sa zvalí.
Tu letí ponad samý vrchovec osamelá stará hus. Janko Polienko zavola zúfalým hlasom: Húska, húska, husička, vezmi ma na krídličká a zanes ma za hory, do mamkinej komory, tam sa dobre naješ, do vôle napiješ.
Hus mu vraví: „Chytro sa mi sadni na chrbát!“ Janko Polienko si na ňu sadol a v tej samej chvíli sa velikánsky dub s praskotom zvalil na zem. Stará hus preletela ponad tú veľkú, hlbokú horu.
Preletela aj ponad potok a zosadla s Jankom na streche jeho rodného domčeka. Janko Polienko nakukne komínom do izby a vidí, ako tam otec s mamkou pri obede sedia, no jesť, nejedia synčeka oplakávajú, slzy im do misy cupkajú.
A tu on zavolá: „Neplačte, otec a mamka moja, veď som ja tu!“ Tá radosť sa nedá slovami opísať! Všetci traja plakali, ale teraz už od šťastia. Ešte i stará hus, čo Janka zachránila, ukradomky vyronila slzu.
A ďalej, už ani neletela, ostala bývať v domčeku na brehu potoka a nikdy to neobanovala.
