y
Rozprávka o princovi mydliarovi
Zuzka je už veľké dievča, má rôzny riad i zásteru, uvariť vie pre bábiky chutný obed i večeru. Iba jedno vše zabúda: umývať sa, čistiť zuby. Občas na nej z diaľky vidieť povlak špiny na prst hrubý.
Zuzka spieva ako vtáčik, pesničiek vie ozaj veľa. Pozdraviť vie, nakúpiť vie, aj ináč je celkom smelá. Pozná celú abecedu, číslice i kvietky, vtáčky, o mydle však počuť nechce, hoc jej sľúbia všetky hračky.
Zuzka má aj starú mamu, ktorá nosí okuliare. Opatruje v knihovníčke mnohé knižky nové, staré. V tých knižkách je svet rozprávok. Keď hlas starej mamy čujú, z knižiek princi, ježibaby i princezné vyskakujú. Vždy, keď Zuzka spať sa chystá, stará mama knižku hľadá. O chvíľu si každý myslí, že je u nich dáka zvada. Nie, neškriepi sa nikto tam, len bytosti rozprávkové. Raz tenúčko, raz zas hrubšie stará mať to za ne povie.
Nedávno však škriepky boli i Zuzkin plač, slzy také, že sa celý byt ich pekný topil ako sniežik v mláke. Umývať sa Zuzka nedá, hoc by sa už mohla sama. Zľava-sprava sused búcha; „Nedáte nám spať do rána?!“
Tu stará mať mame šepne: „Do rána s ňou neskončíme! Plačom hanby narobí nám, dnes skúsime rady iné.“ Potom nahlas Zuzke vraví: „Do postieľky, šup sa, Zuzka, rozpoviem ti rozprávočku, aj keď si dnes ozaj mrzká.“
V dávnych časoch v malom domci krásne dievča žilo, keď vstávalo, keď líhalo, každý deň sa mylo.
Mylo si tvár, ruky, nohy, krk, celučké telo, lebo stále čerstvé, zdravé a pekné byť chcelo. O jej kráse do všetkých strán sveta išli zvesti, k jej domčeku zo všetkých strán sveta viedli cesty.
Pricválali po nich mnohí, na koni i v koči, chceli vidieť krásnu devu, čaro modrých očí. „Krásna deva,“ všetci vravia, „poď s nami do sveta, nasadneme si do koča, čo sťa vánok lieta. Zavezieme ťa do zámku, budeš veľkou paňou.“ Deva iba premerá ich a pozrie sa stranou. „Načo sú mi vaše zámky,“ posmešne im vraví, „bohatí ste, parádni ste a pritom špinaví!“
Keď odmieta deva princa, bolo počuť správu, že je kráľ chce život zobrať že jej dá sťať hlavu.
Prišli rabi, odviedli ju, kati meče brúsia. Sklamaný princ posledný raz svoje šťastie skúša. Sľuboval jej hory-doly, palác, krásne šaty a nakoniec jej ponúkol kráľovský trón zlatý. „Nehnevaj sa, vážený princ,“ prosto povie deva, „špinavý si, u nás takých dávajú do chlieva.“ „Dobre teda“, princ vykríkol, „striga-falošnica! Povedz, akou čudnou vecou čaruješ si líca?! Videli sme v noci tajne, jak sa tá vec varí. Kotol veľký, vôkol viali čudnej vône pary. Varili ste kosti, masti, prášky pridávali. Za to žiadam, by ti kati ihneď hlavu sťali!“
Meč sa blyští, kat sa chystá, vtom hlas zo zástupu; „Nezahubte dievča mladé, spravíte vec hlúpu!“ Bol to známy mudrc starý, prehovoril milo: „Dievča nič zlé nerobilo, len sa mydlom mylo. Mydlo nie je vecou čertov, hoc ho v kotle varia. Je však pravda, že sa s mydlom mnohé čary daria. Kto sa mydlom denne myje, svieži býva, zdravý, choroba mu vyhne z diaľky, ani nepozdraví.
V špine každej v húfoch žijú drobulinké tvory, komu do úst dostanú sa, často býva chorý!“
Kráľ počúva, princ počúva, poradcovia s nimi. Potom obzrú svoje ruky: Všade plno špiny! Krk špinavý, uši, brada. Či starý, či mladý, pár, na pána prestrašene, zahanbene hľadí. Nečistota život hubí, každý sa oň bojí. Nad devou však kat špinavý stále s mečom stojí.
„Choď sa umyť!“, kráľ ho ženie, „aj my poďme, páni.“ Múdry človek múdrou rečou prekazil čin planý.
A stalo sa čudné čosi: Sám kráľ, celý milý, prosí devu o kus mydla, skúsi jeho sily. „Dám vám vďačne,“ deva nato, „uvidíte iste, čo znamená dobré mydlo a čo ruky čisté.“
Stáli v rade, kráľ, dvorania, mnohí muži, ženy, medzi nimi aj princ mladý, smutný, zahanbený.
Ušiel sa mu mydla kúštik. Mydlo, vody prúdy skrášlili ho, omladili. Obdiv krásou budí.
Cestou známou ihneď kráča. „Tu som“, vraví deve, „či si myslíš, že mám chrumkať kukuricu v chlieve?“ „Nie, nemyslím! Tak si iný, čistota vždy krášli. Chceš, aby sme späť do zámku kráľovského zašli?“
„Chcem žiť u vás,“ odpovie princ, „tu sa lepšie žije. Navaríme mydla kopy, nech sa každý myje.“
A tak sa stal z princa mydliar, varil mydlo stále. Umýval sa každý potom - aj detičky malé!
Skončila sa rozprávočka. Zuzka zíva, spať sa chystá, pošúcha si očká rúčkou, ktorá nie je vôbec čistá. Zarazí sa, obzrie rúčku, do kúpeľne vbehne skokom, berie mydlo, kefku, pastu, púšťa vodu bystrým tokom.
Sťa slniečko ranné, milé čistá hlávka Zuzky svieti. Zdravím kypia čisté deti a krásne sú ako kvety. Aj rúčky má Zuzka čisté, s pýchou hľadí na ne: Mydlo, voda, kefka, pasta, to sú zdravia zbrane!
Koniec.
