Sestrička Alenuška a braček Ivanuško

Pod vysokými horami, v malej chalúpke, žil starček so starenkou a ich dve deti, deťúrence Alenuška a Ivanuško. Žili si šťastlivo, až starček a starenka zomreli a deti zostali sirotami.

Alenuška sa vybrala do sveta a malého Ivanuška vzala so sebou. Išli širokým poľom, nikde ani vtáčika letáčika, len slniečko pripekalo. Bolo veľmi horúco, deti boli smädné, ale studničku nájsť nemohli.

Konečne prišli k rybníku, okolo ktorého sa pásli kravy. Ivanuško zbadal kravskú stopu, plnú vody a poprosil: „Sestrička Alenuška, smädný som.\" „Nepi, braček vodičku z kravskej šľapaje, premenil by si sa na teliatko.\" Ivanuško poslúchol a išli ďalej, cestou necestou ...

+22

... až prišli k riečke, kde sa na brehu páslo stádo koní. Ivanuško našiel vodu v konskej šľapaji a chcel sa napiť, ale Alenuška ho zadržala: „Nepi, braček, premenil by si sa na žriebätko.\" Poslúchol Ivanuško, nenapil sa vodičky z konskej stopy a putovali ďalej.

Išli, išli, už boli od smädu celkom slabí, ale studničky nikde. Zrazu našiel Ivanuško na ceste kozľaciu stopu, plnú, plnučičkú vody a znovu zabedákal: „Sestrička Alenuška, smädný som.\" „Vydrž, Ivanuško, tu je vodička v kozľacej stope, ale nesmieš ju piť, lebo by si sa premenil na kozliatko. „Nepi, braček!\", varovala Alenuška.

Nevydržal Ivanuško, neposlúchol sestričku, napil sa vodičky z kozľacej stopy ...

... a v tej chvíli sa premenil na malé, biele kozliatko.

Zaplakala Alenuška, uviazala kozliatko na hodvábnu šnúročku a viedla ho so sebou. Takto putovali smutní obaja ...

... až stretli cára na krásnom koni, ktorý sa vracal z poľovačky. „Prečo plačeš, krásavica? opýtal sa cár a Alenuška mu s plačom rozpovedala, ako sa braček Ivanuško premenil na kozliatko.

Zapáčila sa Alenuška cárovi: „Poď,\" hovorí, „staň sa mojou ženou! Budeš cárevnou a kozliatko bude s nami žiť v paláci.\"

Alenuška poslúchla, stala sa cárovou ženou a žili si všetci traja spokojne, až raz, keď odišiel cár na poľovačku, ...

... prišla do paláca zlá čarodejnica a zavolala Alenušku, aby sa šla vykúpať do mora. Slniečko pripekalo, bolo veľmi teplo, nuž Alenuška poslúchla a išla s ňou, ale beda!

Čarodejnica ju oklamala a zhodila ju z vysokej skaly do mora. Chudá kozliatko to videlo, a začalo horko nariekať.

Potom sa čarodejnica premenila na Alenušku, obliekla si jej šaty a vrátila sa do paláca. Nikto ju nepoznal a všetci si mysleli, že je to dobrá Alenuška.

Keď sa cár vrátil domov, veľmi sa začudoval, keď nevidel kozliatko pri stole. Čarodejnica mu povedala, že polámalo všetky ruže v záhrade, aby ho dal zarezať, tuto bolo cárovi pekného kozliatka, ale striga toľko modlikala, že nakoniec privolil, aby kozliatko zarezali.

Keď to kozliatko počulo, zaplakalo žalostne a poprosilo cára: „Cár, pusť ma pred smrťou zabehnúť k moru, vodičky sa napiť.\" Cár ho pustil.

Pribehlo kozliatko k moru a žalostne nariekalo: „Alenuška, sestra moja, brat ťa volá, vyjdi z mora! Veľký oheň založili, kotol vody navarili, teraz brúsia ostrý nôž, príď, sestrička, a pomôž!\" Z morskej hlbočiny sa ozval Alenuškin hlas: „Ivanuško, braček milý, nemôžem prísť v tejto chvíli. Skrehnutá som je mi zima. morská tráva nepustí ma. Ivanuško, drahý brat, nemôžem ti pomáhať!\"

Zaplakalo kozliatko, zaplakalo a vrátilo sa do paláca. Na dvore stretlo mäsiara s ostrým nožom a kuchári už nkládli veľkú vatru pod obrovským kotlom. Preľaklo sa kozliatko a znovu sa vypýtalo od cára na morský breh.

Cár ho pustil, ale bol zvedavý prečo kozliatko chodí k moru, nuž sa vybral nepozorovane za ním.

Na brehu sa schoval za krík a počúval, ako žalostne bedáka a prosí: „Alenuška, sestra moja, brat ťa volá, vyjdi z mora. Veľký oheň založili, kotol vody navarili, teraz brúsia ostrý nôž, príď, sestrička, a pomôž!” Vtom sa morská voda zavlnila a bolo počuť Alenuškin smutný hlas: „Ivanuško, braček milý, nemôžem prísť v tejto chvíli Skrehnutá som, je mi zima morská tráva nepustí ma. Ivanuško, drahý brat, nemôžem ti pomáhať!\"

Keď to cár začul, razom skočil do vody, vyniesol Alenušku z morského dna a položil ju na breh. Potom jej umyl tvár čerstvou vodou z prameňa a pretrel jej ňou oči.

Vtom Alenuška ožila a rozpovedala cárovi, ako ju čarodejnica oklamala a hodila do mora. Cár sa zaradoval, že našiel svoju milú Alenušku a kozliatko začalo od samej radosti skákať.