Starý Bodrík a vlk

Mal bača psa Bodríka, ktorý mu už od rokov bedlivo strážil ovce ako vo dne, tak i v noci. Vlk sa nesmel ku košiaru ani priblížiť.

Časom Bodrík ostarel, ochromel a nemal už ani jedného zuba. - So starým psom iba na smetisko, - gánil na Bodríka bača, - načo chovať psa, ktorý už ani chodiť nevládze! Bodríkove miesto zaujal mladý psík. Nakŕmili ho, pohladkali a pustili von ku košiaru ovce strážiť.

Starý Bodrík ležal na smetisku o hlade a bolo mu ľúto, že ľudia vedia byť takí nevďační. Prišla noc. Mladý psík zaliezol do búdy a pokojne zaspal na postlanom pazderi. No starý Bodrík spával čujno, zacítil vlka aj teraz.

+17

Chcel preskočiť ponad plot a vlka zahnať. Ale bol vyhladnutý, nohy ho nechceli, ani nemohli počúvať. Smutno si ľahol späť a pomyslel si: - Keď ja nemám nič pod zuby, nech aspoň vlk má – a ani nezaštekal.

Ráno si ide bača ovce dojiť a vidí, že jedna chýba. - Ej, - svitlo mu v hlave, - keby bol starý Bodkík strážil košiar, nebol by vlk ovcu odniesol. I privolal Bodríka k sebe, pohladkal ho a dobre nakŕmil.

Večer neležal starý Bodrík na smetisku, ani v búde, ale obchádzal okolo košiara. Vedel, že kde sa vlk navnadí, tam príde aj druhý raz. Skutočne. V noci prišiel vlk ako na isté.

Ale teraz sa postavil Bodrík proti nemu: - Čože ty tu chceš? - Však ty vieš dobre, čo chcem: ovcu! - odpovie vlk. - Ber sa preč, ty oplan, nadarmo si dnes brúsiš zuby. Ovcu ti nedám! - Ale kamarát, - prehováral vlk Bodríka, - daj mi jednu ovečku, neobanuješ. Zjeme ju spoločne, aj tak ťa gazda nekŕmi. - S vlkom spolky, čert berie ovce i volky, odpovedal vlkovi starý Bodrík. - Včera som bol slabý, lebo mi gazda nedal jesť, a preto sa ti podarilo tú ovcu odniesť. Ale dnes je to ináč. Najedol som sa dosýta, som dosť mocný a ovcu ti nedám!

Keď mi nechceš dať ovcu podobrotky, - zaškrípal zubami vlk, - chystaj sa so mnou za pasy. Vieš ty, čo je to? - Nuž, keď ti je vôla, chystaj sa ty sám. Včas ráno si na teba počkám tam pod horou. Vlk iba zavrčal a odbehol do hory pomoc hľadať.

Vyhľadal medveďa a líšku, aby mu pomáhali.

Bodrík už poznal vlčie obyčaje, preto nešiel pod horu len sám. Vzal so sebou svojich dávnych priateľov: sviňu a kocúra. Bodrík bol, ako vieme, už dosť starý pes. Kríval na jednu nohu a jeho kamaráti už tiež neboli mladí, boli však verní a skúsení.

Keď medveď zazral prichádzajúcich, náramne sa preľakol. - Len sa lepšie prizrite, bračekovci, - povedal šeptom kamarátom a ukázal labou na starého Bodríka, - vidíte, ako sa ten prvý neprestajne zohýňa. Iste zbiera skaly, ktorými nás ubije. To Bodrík kríval a medveď si myslel, že pri každom zohnutí, skalu zdvíha.

- A ten druhý, - bedákala líška, - seká šabľou okolo bokov. To sa kocúr oháňal chvostom a líška si myslela, že šabľou blýska.

A keď ešte začuli chrochtať sviňu, do smiechu im veru nebolo. Medveď sa zo strachu vydriapal na strom a líška skočila do tŕnia.

Keď sa priblížil Bodrík so svojimi kamarátmi k hore, kocúr zavrčal: - Vrní, vrní, vrní. Líška rozumela: V tŕní, tŕní, tŕní. A nečakala, kým na ňu ten s tou šabľou skočí. Vyskočila z chrastia a prestrašene utekala preč.

Sviňa sa priblížila k stromu, na ktorom bol medveď a chrochtala: - Hŕ, hŕ, hŕ. Medveď si myslel, že hovorí: hor, hor! A keď sviňa začala rypákom podrývať korene stromu, medveď ani chvíľku nemeškal, ale skočil dolu a čoskoro bol za horami, za dolami.