/Dva ruvajúce sa medvede./
Na druhé ráno sa znova vybrali na poľovačku, ale zase nič nezastrelili, len na spiatočnej ceste uvideli dva medvede, ako sa medzi sebou trhajú. Aj im hodili po kúsku slaniny s chlebom. Medvede hneď skrotli a odprevadili bratov až k samému domu, kde bratia aj ich zatvorili do maštale.
/Bijúce sa levy./
Opakovalo sa to aj na tretí deň. Zasa nič nezastrelili, no skrotili dvoch levov, čo sa ruvali a odviali ich domov. Z pečienky nebolo nič, a tak si naplnili kapsičky jedlom, čo matka napiekla, vypustili svoje zvery, od matky sa pekne odobrali a šli do sveta.
/Na križovatke pod veľkou lipou lúčia sa bratia. Okolo nich zvery./
Keď už tri dni spolu putovali, dostali sa na križovatku ciest, kde stála veľká lipa. „Brat môj,“ povedal starší, „tu sa musíme rozlúčiť. Ty choď tamtou cestou a ja sa obrátim touto. Najprv však vyrežeme do tejto lipy svoje mená a pozapichujeme nože. Kto sa z nás skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vyjde krv, bude vedieť, že brat je živý, ale ak zo zárezu potečie voda, istotne je mŕtvy.“ Tak aj urobili. Potom si podelili zvery, podali si ruky a každý šiel svojou stranou.
/Starší brat so zvermi sa pozerá z diaľky na mesto čiernym súknom obtiahnuté./
Po dlhom putovaní dostal sa starší brat k mestu, ktoré bolo celé obtiahnuté čiernym súknom. V hostinci sa dozvedel, prečo mesto smúti. Mali tam iba jednu studňu, ktorú strážil dvanásťhlavý drak. Jemu museli každý deň obetovať jedno dievča, inak by ich k studni nepustil a všetci by smädom pomreli. Práve teraz je rad na kráľovej dcére. Preto dal kráľ vyhlásiť, že kto by draka zabil, tomu dá pol kráľovstva a svoju dcéru za ženu.
/Šuhaj spolu so svojimi zvermi pred kráľom/.
To bolo dobrodružstvo pre mocného šuhaja! Hneď odkázal do kráľovského paláca, že chce draka zdolať. Predstavil sa aj so svojimi zvermi kráľovi. Nič nepýtal, iba dobrú šabľu pre seba a po dva barany pre svoje zvery. - Nad ránom vysadla kráľova dcéra do koča a šuhaj so svojimi zvermi ju sprevádzal k dračej jaskyni.
/Bitka s drakom. Šuhaj zatína mečom, niekoľko dračích hláv odseknutých. Na chrbe draka lev pazúrami zatína do šijí hráv. V pozadí koč s kočišom a princeznou./
Keď sa koč s princeznou blížil k dračej jaskyni, drak zacítil korisť a vystrčil niekoľko hláv. Vtom však priskočil šuhaj a šmahom mu štyri hlavy pozrážal. No len vtedy nastala ozajstná bitka. Aj zvery priskoťili a začali draka zo všetkých strán šklbať. Šuhaj už sotva šabľu udržal, ani vlk a medveď už nevládali a drak mal ešte vždy osem hláv. Tu mu lev vyskočil na chrbát a mocnými pazúrmi všetkých osem hláv odtrhol. Šuhaj vytiahol nôž a povyrezával zo všetkých hláv dračie jazyky. Oslobodená princezná ho objala. Potom vzala svoj prsteň, rozlomila ho napoly a jednu polovicu dala jemu.
/Šuhaj spí na zemi, nad ním kočíš dvíha šabľu. Neďaleko spí princezná i zvery./
Po ťažkom boji bol šuhaj i jeho zvery poriadne unavené. Preto nebolo divu, že si chceli trochu zdriemnuť. Keď to oplan kočiš videl, že takvšetci spia, uchytil šabľu a šuhajovi odťal hlavu. Princeznú hrozbami prinútil k prísahe, že nič neprezradí. Potom vzal hlavy draka ako dôkaz, že ho on zabil, zapriahol kone a uháňal s princeznou ku kráľovi.
/Šuhaj sa po zhojení rany zázračnou bilinkou práve prebúdza. Okolo neho zvery./
Keď sa zvery prebudili a videli zabitého pána, od žiaľu zrevali. No lev vedel o zázračnej zelinke, ktorá každú ranu zhojí. Strážil ju však jedovatý had. Poslal najprv vlka, toho však furmani odohnali. Medveďa sa však aj oni naľakali a on sa dostal k hadovi. Keď mu zelinku nechcel vydať a jed do tela pustiť, milého hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky vzal. Pomocou zelinky lev pána svojho k životu priviedol. Potrel ňou hlavu i hrdlo a šuhajovi hlava prirástla, rana sa zacelila. Šuhaj prišiel k sebe a vzdychol: „Ako sa mi len dobre spalo.“
/Mesto slávnostne vyzdobené, vejúce zástavy. Šuhaj so svojimi zvieratami./
Šuhaj dlho nerozmýšľal, ale peši sa pobral nazad do kráľovského mesta. Bolo celé slávnostne vyzdobené, zástavy viali a domy boli obtiahnuté červeným súknom. V hostinci sa dozvedel, že vraj kočiš zabil draka a teraz si berie kráľovu dcéru.
/Svatobná hostina v kráľovskom paláci. Medveď s košíkom v papuli stojí pred princeznou./
Keď sa to šuhaj dozvedel, vypýtal si od hostinského košík. Zavinul do lístku polovicu prsteňa, čo mu dala kráľovská dcéra a poslal medveďa s košíkom do paláca. Medveď sa dostal naozaj až k princeznej a košík odovzdal. Princezná sa začudovala, no aj zaradovala, keď prečítala lístok a našla prsteň. Naplnila pohár vínom a vložila doň obidve polovice svojho prsteňa. Pohár dala do košíka a poslala po medveďovi svojmu zachráncovi.
/Šuhaj pred hosťami objíma princeznú./
Keď šuhaj vypil víno z pohára, našiel v ňom celý prsteň, obidve polovičky sa boli spojili. To bol znak, že mu dnes šťastie praje. Pobral sa do paláca a rovno stúpal do tej izby, kde hodovali. Keď ho kráľovská dcéra uvidela, pred všetkými ho bojala. Potom spolu vyrozprávali, čo ako sa stalo a na dôkaz predložil šuhaj jazyky z draka. Kráľ oddal svoju dcéru jej opravdivému osloboditeľovi. So zlostníkom – kočišom však urobil krátké právo: dali ho tým zverom na márne kusy roztrhať.
/Šuhaj v zakliatej hore. Stromy ako na jeseň. Pred ním sa obracia líška./
Tak si žil šuhaj so svojou ženou v zámku spokojne, až jedného rána vyzrel von oblokom a uvidel na jednej strane les svieži, zelený, kým na druhom boku bola hora smutná, ožltnutá ako na jeseň. Opýtal sa mládenca, čo je tomu príčina. „To je zakliata hora, tam už veľa ľudí pohynulo. Kto sa ráz do nej dostane, ten sa stadiaľ nevráti,“ odpovedal mládenec. Zakliata hora mrzela nášho šuhaja. Až raz povedal žene, že ide na poľovačku. Vzal svoje zvery a šiel smerom k zakliatej hore. Tu vyskočila oproti nim líška. Márne ju spolu naháňali, vždy sa im kdesi ukryla, potom sa zasa ukázala, až v hustom lese zablúdili. Lačný a ustatý nakládol si pod starým dubom ohník a začal piecť slaninku.
/Okolo ohníka: Šuhaj pečie slaninu, striga má na drevci nastoknutú žabu. V blízkosti skamenené zvery./
Tu sa z koruny duba ozval hlas: „Zima je mi, zima!“ Šuhaj zbadal na strome starú babu sedieť. Povedal jej, aby sa prišla k ohňu zohriať. „Veď by som ja išla, ale sa tých tvojich zverov bojím. Tu máš prútik, pošibaj ich, potom zo stromu zídem!“ Šuhaj zvery pošibal a ani nezbadal, že hneď skameneli. Striga zo stromu zliezla, odbehla na stranu a čosi-kamsi doniesla na drevci napichnutú žabu a začala ju obracať nad ohňom. Ako tak spolu piekli, masť zo žaby kvapkala na šuhajovu slaninu, ten sa nahneval a chcel starú babu odohnať. No márne hucká svoje zvieratá, tie sa ani len nepohnuli. Tu sa chcel sám pustiť do strigy, no tá ho len prútom pošibala a už aj on skamenel. Potom ho schytila a zavliekla do jamy, kde už veľa ľudí zmárnila. - Márne čakali mladého princa v paláci, ten sa len nevracal a nevracal. Napokon nemysleli inak, len že musel do zakliatej hory poblúdiť a tam zahynúť.
/Mladší brat na krížnych cestách pri lipe, drží v ruke nôž, ktorý bol vytiahol zo stromu. Zo zárezu sa cedí jedným krajom krv, druhým voda./
Medzitým sa mladší brat už domov vracal a prišiel na krížne cesty k veľkej lipe. Vytiahne zapichnutý nôž a tu sa cedí jedným krajom krv, druhým voda. Z toho usúdil, že brat nie je živý, ani mŕtvy. Išiel ho teda hľadať. Dostal sa do zámku, kde ho radostne vítali. Pro veľkú podobnosť ho všetci považovali za strateného kráľoviča. Mladší brat nič nevyzradil, len sa vyzvedal, čo sa stalo pred jeho zmiznutím. Mládenec ho zasa upozornil na zakliatu horu. Hneď si pomyslel, že jeho brata tam zastihlo nešťastie.
/Vlk, medveď a lev driapu strigu./
Prihodilo sa mu to isté, čo staršiemu bratovi. Líška ho vlakala do zakliatej hory a potom zmizla. Pod tým istým dubom si pražil slaninu a striga sa mu tak isto prihovorila. No šuhaj bol opatrnejší ako jeho starší brat. Zbadal skamenené zvery svojho brata, preto hneď vytušil, čo zamýšľa striga, keď ho požiadala, aby prútikom svoje zvery pošibal. Oklamal ju tak, že to ani nezbadala, prútikom iba zem pošibal. Keď potom striga pri ohni svoju žabu opekla a sa mu posmievala, dal jej poriadne zaucho. Striga sa naňho vrhla a len zahrdúsiť a zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a tie sa pustili do nej. Striga ho prosila, aby ju nedal roztrhať, že mu splní, čo len chce. Šuhaj žiadal, aby vzkriesila skamenené bratove zvery. Dala mu zlatý prútik a keď ním zvery pošibal, naraz ožili. „Ulapte ju i vy,“ zvolal na ne „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela!“ Striga nemohla vydržať bolesť a dala mu zázračnú masť. Povedala mu, kde nájde skameneného brata. Nech mu len hrdlo masťou potrie, hneď ožije. Tak sa aj stalo. Bratia sa radostne zvítali a ponáhľali ku svojim zverom. No tie sa medzitým pustili do strigy a roztrhali ju na franforce. Keď bolo po strige, naskutku sa dookola rozvidnilo a celá hora sa utešene zazelenala.
/Šiesti rytieri sa spoločne objímajú. Dvaja bratia sa prizerajú./
A teraz len ešte bolo, čo bolo! - Tie prvé zvery, ktoré boli skameneli, naraz sa na ozbrojených rytierov obrátili a tie zvery, čo neboli skameneli, na drobné kúsky rozsekli a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže ich tak pokládli, už vstávali z toho mäsa traja tým podobní rytieri, tu sa všetci bratrsky pobozkali a viny si odpustili. Dvom bratom, ktorí ich zachránili, potom vyrozprávali, ako sa to s nimi stalo. Boli bratia, ktorí po smrti otcovej sa pohašteťili a pobili. Napokon ich striga zakliala, aby sa ako vlky, medvede a levy medzi sebou bili, kým ich dvaja verní bratia neupokoja a kým si jeden druhému dobre neurobia.
/Dvaja bratia, princezná a šiesti rytieri vedú starú mamku do zámku./
Vrátili sa všetci do kráľovského paláca a spoločne oslávili svoju záchranu a šťastné stretnutie. O krátky čas doviedli synovia aj svoju matku. Starší brat ostal s mamkou a ženou na hrade, kým mladší sa spolu so zachránenými rytierami pobral do ich krajiny. Tak všetci pomerení medzi sebou žili pokojne a šťastne.
y
