Selim musel prisahať, že toto tajomstvo nikomu neprezradí. Kalif mu daroval pekné šaty a prepustil ho. Vezírovi povedal: „Teším sa, až budem zvieraťom. Príď zajtra ráno; pôjdeme do polí, šňupneme si toho prášku a budeme počúvať, čo sa hovorí vo vzduchu a vo vode, v lese i na poli.\"
Druhý deň hneď po raňajkách zastrčil kalif krabičku s čarovným práškom za pás a vydal sa s vezírom svojími rozlahlými záhradami k rybníku. Vážne sa tam precházal bocian, hladal žaby a chvílami klapal zobákom. Iný bocian práve prilietal.
„Stavím svoju bradu, najmilostivejší pane,\" povedal vezír, „že tí dvaja noháči sa budú rozprávať. Čo keby sme sa stali bocianmi?\" „Dobre,\" súhlasil kalif. Zopakovali si, ako se zase stať luďmi: Trikrát sa pokloniť k východu a povedať MUTABOR. A nesmiať sa! Kalif vytiahol krabičku, poriadne si šňupli a zvolali: MUTABOR!
Ruky sa im premenily na krídla, nohy na tenké bocianie beháky, krk se pretiahol a telo krylo mäkké perie. „Máte pekný zobák, pán vezír!\" žasol kalif. Ale poďme, nech sa dozvieme, či rozumieme bocianom.\" Rozumeli. Prvá bocianica ponúkala druhej:
„Prosíte si štvrťku jašterice alebo žabie stehienko?\" „Ďakujem, dnes som si prišla na lúku len zacvičiť, večer mám tančiť pred hosťami svojho otca.\" Mladá bocianica robila divné pohyby. Keď nakoniec zostala stáť na jednej nohe a mávala krídlami, nemohol se kalif s vezírom udržať; zo zobákov sa im vydral smiech.
Až po chvíli im napadlo, že sa smiať nemali. „Pri Mekke a Medine!\" zvolal kalif. „Nechcem zostať bocianom! Spomeň si na to slovo!\" nabádal vezíra. „Trikrát se pokloniť k východu a povedať Mu-, Mu-, Mu-!\" Ukláňali sa, až sa zobákom dotýkali zeme. Ale beda! Čarovné slovo zabudli. Kalif a jeho vezír zostali bocianmi.
Nemohli von z bocianej kože a nemohli sa ani vrátiť do mesta. Kto by len veril bocianovi, že je kalifom? A keby tomu aj niekto uveril, chceli by mať obyvatelia Bagdadu kalifom bociana? Smutne blúdili po poliach. Živili se plodinami, na žaby a jašterice nemali vôbec chuť. Jedinou ich radosťou bola možnosť lietať.
Zaleteli si na strechy Bagdadu. V prvých dňoch pozorovali v uliciach nepokoj a zmätok. Ale na štvrtý deň videli skvostný sprievod. Zneli bubny a píšťaly a na vyparádenom koni sedel muž v červenom, zlatom vyšívanom plášti. Pol Bagdadu bežalo za ním a všetci kričali. „Sláva Mizrovi, vládcovi Bagdadu!\"
„Ten Mizra je syn môjho úhlavného nepriatela, mocného čarodeja Kašmura,\" povedal kalif. „Som začarovaný, ale nádeje se nevzdávam. Poď, poletíme do Mekky k hrobu Proroka, snaď tam se kúzlo zruší.\" Po niekolkých hodinách letu vezír vzdychal, že ďalej už nemôže. A pretože bol večer, radil, aby si našli na noc útulok.
Kalif zbadal v údolí zrúcaninu. Zleteli dolu a prechádzali se bývalym palácom. Odkialsi započuli plač. Kalif se rozbehol dlhou chodbou a v polozosutej komnate videl velkú sovu. Z gulatých očí sa jej rinuli slzy a zo zobáku se jej hrnul nárek. Keď sotva zbadala kalifa a vezíra, dala se do radostného kriku.
Krídlom si utrela slzy a správnou arabčinou povedala: „Prorokovali mi, že bociani ma vyslobodia. Buďte vítaný!\" „My sme bezmocní,\" povedal kalif a rozpovedal sove, čo sa im stalo. Sova vyrozprávala, že aj ju, indickoú princeznú, začaroval čarodejník Kašmur, pretože si nechcela vziať jeho syna Mizru. Vyslobodená bude len vtedy, ak ju ako sovu niekto požiada o ruku.
„Dnes sa tu v sále zíde Kašmur so svojimi druhmi“ pokračovala sova. „Možno vyslovia to čarovné slovo, ktoré ste zabudli. Ale k tomu sálu vás zavediem len vtedy, keď jeden z vás mi podá svoju ruku.\" Bociani sa prekvapene pozreli na seba.
Potom dal kalif pokyn vezírovi; vyšiel s ním za dvere a povedal: „Mohol by si si sovu zobrať?\" „Aby mi žena vyškriabala oči? Aj tak som už starý, ale vy, kalif, mladý a slobodný, môžete dať svoju ruku krásnej a mladej princezne.\" Kalif smutne zvesil krídla: „Kto ti povedal, že je mladá a krásna?\" Napriek tomu sa rozhodol, že sa so sovou ožení.
Sova, velmi potešená, viedla bocianov tmavou chodbou, až im z polozrúcanej stene zasvietilo svetlo. Otvorom videli nádherne vyzdobenú sálu. Na pohovkách okolo stolu plného lahôdok sedeli čarodejníci; kramár mezi nimi. Práve ostatným rozprával o kalifovi a jeho vezírovi: „Uložil som im velmi ťažké slovo: MUTABOR!\"
Ako to bociani počuli, bežali tak rýchlo k bráne zrúcaniny, že im sova sotva stačila. Tam jej kalif povedal: „Vysloboditelka naša, za to, čo jsi pre nás urobila, vezmi si ma za muža.\" Potom sa obaja bociani trikrát poklonili proti vychádzajúcemu slnku. Zvolali MUTABOR a hneď sa premenili; od radosti sa smiali aj plakali.
Keď sa obrátili, udivene hladeli na krásnu princeznú. S úsmevom podávala kalifovi ruku: „Čože nespoznáváte svoju sovu?\" Kalif bol jej krásou a pôvabom tak unesený, že zvolal: „Mojím najväčším šťastím je, že som bol bocianom!\"
Všetci traja se vydali k Bagdadu. Kalif vo svojom odeve našiel nielen krabičku s čarovným práškom, ale ja peňaženku. Kúpil teda, čo na cestu potrebovali, a čoskoro prišli do mesta. Ludia jásali, že sa vrátil ich milovaný kalif Chasid.
S hnevom však vtrhli do paláca a zajali podvodníka Mizru i jeho otca, čarodeja Kašmura. Starého prikázal kalif v zrúcanine obesiť. Jeho synovi dal na výber: buď zomrieť, alebo si šňupnúť. Mizra natiahol ruku ku krabičke s práškom.
Poriadne šňupnueia a čarovné slovo, vyslovené kalifom, premenily Mizru na bociana. Kalif ho dal zavrieť do klietky a postaviť do královskej záhrady.
Dlho a veselo žil kalif so svojou ženou. Zvlášť veselý býval pri návštevách vezíra: predvádzal svojho hosťa v jeho bocianej podobe, mával rukami, precházal škrobenými nohami, klaňal sa a koktal: „Mu-, Mu-, Mu-!\" Vezír mu s úsmevom hrozil prstom, že povie pani kalifovej, čo se prejednávalo pred dverami princeznej Sovy.
y
