No a teraz budem pokračovať vo vyprávaní svojich dobrodružných príbehov. Vás, čo žijete na suchej zemi, zaujímajú najviac morská búrky. Zemská búrka v porovnaní s morskou je také niečo ako zvuk huslí a zvuk kontrabasu. No nie je to len zvuk. Sú to aj obrovské vlny, také ako môj kaštieľ. A k tomu ešte hromy a blesky. Najstrašnejšiu morskú búrku som prežil za svojej plavby na Ceylón. Búrka nás na šťastie nezastihla na otvorenom mori, ale pri malom ostrove, pri ktorom sme núdzové zakotvili. Bola to príšerná búrka. Víchor vytrhával celé stromy aj s koreňmi a unášal ich v povetrí ako pierka. Keď búrka stíchla, stromy popadali kolmo na zem a zapustili do nej korene. Na obrázku sú dvaja domorodci, muž a žena, ktorých búrka zastihla pri odberaní uhoriek na uhorkovom strome. Nestalo sa im nič. Zleteli po búrke späť na zem. Strom však zabil ostrovného kazíka, takého nepodareného náčelníka, čomu sa všetci domorodci tešili.
Na tomto obrázku vidíte loď, na ktorej som sa plavil z Európy do Ameriky. Loď narazila do akéhosi kopca, ktorý vyčnieval z mora. V skutočnosti však to nebol kopec lež obrovská veľryba.
Pri náraze sa celá loď zatriasla a zaprašťala. Všetci, čo sme boli na nej, sme lietali z kúta do kúta. Mnohým sa pri tom strašnom náraze zasekli hlavy do povaly a mali čo robiť, kým ich odtiaľ vytiahli. Ja som vtedy lepšie obišiel. Hlava sa mi zasekla len do žalúdka. No aj ja som sa natrápil, kým som ju dostal na pôvodné miesto.
Jeden z námorníkov vyletel pri náraze na tri míle od lode. Bol však veľmi duchaplný a pri lete sa chytil za nohy divej husi, ktorá nad ním letela. Keď letela nad loďou, pustil sa jej nôh a tak sa zachránil.
Môj život bol často na vlásku, no ten vlások bol najtenší vtedy, keď som sa kúpal v Stredozemnom mori. Bolo to neďaleko Marseille. Voda bola teplá, počasie nádherné, cítil som sa ako morský kráľ. Ale nie veľmi dlho. Ozrutná ryba, ktorá sa predo mnou nečakane zjavila, mi celkom pokazila radosť z kúpania. Otvorila papuľu a zhltla ma. Len svojej šikovnosti môžem ďakovať, že sa mi vtedy nič nestalo. Prešmykol som sa potvore pomedzi zuby tak, že nestačila do mňa ani trošku zahryznúť. Keď som sa jej dostal do žalúdka a začal jej tam vystrájať všelijaké neplechy, poskakoval som, tancoval, iste svoj prenáhlený čin oľutovala. Ryba sa od bolesti až rozrevala.
Hádzala sa pritom do výšky a upozornila tak na seba posádku talianskej obchodnej lode, ktorá plávala neďaleko. Taliani ju harpunovali a vytiahli na palubu. Strašne som sa bál, keď ju začali rozrezávať. No na moje šťastie ju začali rozrezávať odspodu. Len čo som uvidel záblesk svetla, zakričal som na námorníkov po taliansky, aby chvíľočku vyčkali. Keď ma začuli, náramne sa preľakli. Nazdávali sa, že to ryba hovorí po taliansky. Uspokojili sa až vtedy, keď som vyskočil z ryby na palubu.
O Francúzovi, ktorý lietal na balóne okolo Mesiaca a bol už iba na krok od Slnka, som vám ešte, myslím, nerozprával. Tomu Francúzovi som zachránil život. Stalo sa to v čase, keď som bol v službách tureckého sultána. Voľkal som si jedného dna na loďke v Marmarskom mori. Moju pozornosť upútala čudná okrúhla vecička, ktorá sa vznášala v povetrí. Namieril som na ňu puškou na vtákov a tretím výstrelom som ju zasiahol.
Táto čudná, okrúhla vecička začala ihneď klesať. Čím nižšie klesala, tým bola väčšia. Na moje veľké prekvapenie vykľuk sa z nej veľký balón, na ktorom bol pripevnený pozlátený koč a v ňom sedel vyparádený Francúz. Francúz hovoril, že si na balóne vyletel len tak zo zábavy, za ktorú, nebyť mňa, bol by zaplatil životom. Lietal okolo Mesiaca, bol už iba na niekoľko krokov od Slnka, čo mi rukolapne dokázal upečeným baranom, ktorý sa upiekol od slnečnej žiary. Aj obrvy a vlasy mal oškvarené.
Vidím, že je vám priveľmi teplo z môjho vypravenia o Slnku, preto vás zavediem na ďaleký sever, kde sa trošku ochladíte. Bol som tam so známym bádateľom, mojím priateľom kapitánom Phippsom. Plávali, sme v Severnom ľadovom mori pomedzi ľadové kryhy. Na jednej kryhe som uvidel dva medvede. Z diaľky sa mi videlo, že sa bijú. No keď som prišiel bližšie k nim, zistil som, že sa len tak ihrajú, ako to medvede vedia. Mal som so sebou pušku, nuž som chcel získať medvedie kožušiny. Keď som bol už na dostrel od medveďov, pošmykla sa mi noha a zletel som na ľad. Pri páde som stratil vedomie. Keď som sa po polhodine prebral, zistil som, že sa položenie celkom zmenilo. Nie ja som odnášal medvede, ale jeden z medveďov mňa. Držal ma od chrbta za opasok a nohy sa mi hompáľali vo vzduchu. No ja som ani v tej, nijako nie závideniahodnej situácii nestratil duchaprítomnosť. Vytiahol som z vrecka nôž a odfaklil som medveďovi z nohy tri palca. Bolestivo zareval a ihneď ma pustil. Ja som iba na to čakal. Schytil som pušku a ihneď som ho zastrelil.
Vystrel zahrmel v bielej polárnej tíšine a zobudil tisícky spiacich medveďov. Všetky sa hrnuli ku mne. To mi bolo treba! Vedel som, že nemám času nazvyš, podľa toho som aj konal. Odral som bleskové zabitého medveďa a vliezol som do jeho kože. To ma zachránilo. Medvede ma v tomto preoblečení pokladali za svojho brata a ani netušili, Že v tej koži je ich nepriateľ. Ihrali sa so mnou, vystrájali, núkali mi mrazené ryby. Ja som iba na to čakal, aby sa niektorý obrátil chrbtom. Toho som jediným výstrelom pušky odbavil. Tak som pobil všetky medvede. Na loď ich potom museli odnášať dve tretiny lodnej posádky.
A teraz sa vrátime späť do teplých vôd. Keby vám voda nestačila, zájdeme si pre zmenu do mlieka, do ozajstného mliečneho mora. Nekrúťte hlavami, naozaj aj také more jestvuje. Dostali sme sa doň po trojmesačnej plavbe. Mlieko malo výbornú chuť. Aj syrový ostrov, ku ktorému sme sa po mliečnom mori dostali, bol zo samého dobrého syra. Obyvatelia tohto ostrova boli statní, urastení, malí po troch nohách a jednej ruke a každý dospelý občan mal na čela roh.
Na ostrove boli krásne stromy, o veľa väčšie než u nás. Ponad stromy poletovali obrovské vtáky. Aj hniezda boli na tých stromoch. Jedno hniezdo, väčšie než veža naj väčšieho londýnskeho kostola, nás veľmi lákalo. Chceli sme pozrieť, čo je v ňom. Keď sme boli pri ňom, videli sme vajcia, z ktorých sa ozýval piskot. Jedno vajce sne otvorili a pomohli sme na svet malému rybárikovi. Vtom však priletel starý rybárik, strašne bol nahnevaný, pochytil nášho kapitána do zobáka, odletel s ním nad more a tam ho pustil do vody, prepáčte, do mlieka. Kapitán bol na šťastie Holanďan, a to hádam viete, že všetci Holanďania plávajú ako ryby, tak doplával späť k lodi.
Z mliečneho mora sme sa dostali do vlnového mora. Morské víno námorníkom veľmi chutilo. Mali sme s nimi veľa oštary, kým sme ich prinútili plávať ďalej. Len čo sme vyplávali z vínového mora do obyčajného mora, stihlo nás nešťastie. Obkľúčila nás črieda veľrýb a najväčšia potvora z celej čriedy zhltla celú našu loď.
V žalúdku veľryby bola náramná tma. Museli sme zažať fakle, aby sme sa mohli poobzerať, kde sme. Pri svetle fakieľ sme zistili, že v žalúdku veľryby nie sme sami. Bola tam celá eskadra lodí a národy tam boli tiež všelijaké. Keby som nebol prišiel s rozumným návrhom, boli by sme v žalúdku veľryby podnes. Prikázal som námorníkom, aby pozväzovali sťažne, ktorými sme veľrybe, keď zívala, zakliesnili papuľu, takže ja potom nemohla zavrieť a nám sa podarilo vyplávať z jej žalúdka na more.
Mesiac, starý, verný druh našej Zeme, ma vždy priťahoval. Prvý raz som sa naň dostal, keď som žil v Turecku. Vyškriabal som sa naň po vňati tureckej fazule, ktorá je známa bujným rastom. Na Mesiac som nešiel vtedy len tak zo zábavy. Išiel som ta po sekeru, ktorú som hodil do dvoch medveďov, zlodejov, čo chceli ukradnúť med jednej z mnohých včeličiek, ktoré som v Turecku pásol. Včeličku som vyslobodil, ale prišiel som o sekeru, ktorú som hodil do medveďov. Priveľmi som sa vtedy zahnal, takže sekera odletela až na Mesiac. Cesta na Mesiac po fazuľovej vňati nebola veľmi ľahké, horšie sa mi však išlo dolu na Zem. Zakiaľ som na Mesiaci hľadal sekeru, slnečná páľava vysušila fazuľovú vňať. Zošúverila sa a zmraštila. Musel som z nej upliesť povraz a po tom povraze som sa opúšťal dolu. Povraz bol dosť pevný, ale krátky. Musel som vrchnú časť, po ktorej som sa zošmykol, odsekávať a nadväzovať dolu. Natrápil som sa, ale na Zem som sa dostal celý.
Druhý raz som sa na Mesiac dostal na plachetnici, k tôní víchor pochytil uprostred mora a vyniesol až na Mesiac.
Teraz som sa po Mesiaci lepšie poobzeral. Bolo tam všetko iné než u nás na Zemi. Boli tam veľké vtáky, na ktorých lietali ľudia tiež celkom iní než pozemšťania. Rástli tam celkom inakšie stromy, všetko bolo iné. Spomeniem napríklad taký obyčajný hmyz, ako je naša mucha. Na Mesiaci sú muchy také maličké ako na Zemi, sú asi také veľké ako naše ovce. Na často po Mesiaci som naďabil aj na akými čudný strom. Mal čudní plody, vyzerali ako orechy. Veľkosťou nezaostávali za našimi najväčšími dyňami. Viete, čo bolo v tých orechoch? Malí mesační občania. Orech dozreje, odpadne, pukne a vyskočí z naho maličký mesačný človiečik.
Moja odvaha nepoznala hranie. Nestačili mi pozemské, námorné a nadzemské dobrodružstvá, cítil som, že dokážem aj viac. Rozhodol som sa, že pozriem do stredu Zeme. Keďže som sa nechcel zdržiavať vŕtaním diery, rozhodol som sa, že na cestu do stredu Zeme použijem sopku. Zašiel som si ku kráteru Etny, niekoľkokrát som ho obišiel, aby som nazbieral odvahu, a potom som skočil dnu. V sopke bola strašná horúčava. Kým som doletel na dno, popálil som sa na všetkých možných častiach tela.
Na dne sopky ma privítal majster Vulkán. Aj jeho žena Venuša ma prijala dosť vľúdne. Ošetrili mi popáleniny, trošku som si poležal a čoskoro som vyzdravel.
V sopke som sa dobre znášal so všetkými. Aj pomocníci majstra Vulkána, Kyklopi, si ma obľúbili. Majster Vulkán sa s nimi občas poškriepil, hneval sa, keď neplnili jeho rozkazy, alebo keď zaháľali, a vtedy do nich hádzal žeravé uhlie. Kyklopi preto vyhadzovali plnými lopatami uhlie von zo sopky, aby sa ho čim skôr zbavili.
Jedného rána sa môj pobyt v Etne náhle skončil. Musel som odtiaľ odisť pre také menšie nedorozumenie. Pochádzam z lepšej rodiny, bol som vždy galantný, nemohol som byť iný ani v Etne. Toho osudného rána som nazrel do Venušinej spálne a zaželal som tam peknej Vnikánovej žene, mojej hostiteľke, dobré ráno. Pristihol ma pritom Vulkán. Tak sa na mňa nahneval, že mu hnev na chvíľu zatemnil mozog.
Skôr než som mu mohol vysvetliť, že tu ide naozaj len o nedorozumenie, zdrapil ma do svojich silných rúk a hodil ma do akejsi bezodnej studne. Letel som strašne dlho. Môj let sa skončil na druhej strane Zeme, v Tichou oceáne. Zachránili ma tam holandskí námorníci.
Z vášho zívania, milí priatelia, usudzujem, že na dnešok som už toho povedal dosť. Končím preto posledným obrázkom, ktorý, tak ako všetky predchádzajúce, namaľoval môj dvorný maliar. Vidíte na ňom môj návrat do vlasti. Moje dobrodružstvá ma preslávili po celom svete. Vrátil som sa ako slávny muž. Vítali na zástupy ľudí a vyvolávali mi na slávu. Chcel som k nim prehovoriť pár slov, ale nemohol som, nenachádzal som ich, taký som bol dojatý. No po odstupe času rád sa vraciam k prežitým dobrodružstvá. A rád o nich rozprávam.
Ďakujem vám za pozornosť a želám vám príjemnú, dobrú noc.
y
