y
Neposlušné káčatko
Za siedmimi horami, za siedmimi vodami, hlboko v lesoch nachádzalo sa zvláštne mestečko. Bývali v ňom samé zvieratká - preto sa nazývalo Zvieratkovo. Všetky zvieratká si nažívali v zhode a priateľstve. Vždy ráno zobúdzal všetkých obyvateľov kohút rezkým kikiríkaním zo strechy radnice.
Psík Bodrík bol už vtedy na obchôdzke mestečkom. Zisťoval, či je všade všetko v poriadku. Mal na starosti strážnu službu a bol zodpovedný za bezpečnosť všetkých obyvateľov.
Keď zvieratká vychádzali zo svojich domčekov, straka sedela už na stĺpe pred obecným domom. Vysielala miestne správy.
Sliepočka a kuriatka boli najrezkejšie. Prvé boli v záhrade. Rozhrabávali hriadky, aby sa na nich dalo siať a sadiť.
Ale ani kačacia rodinka sa nedala zahanbiť. Stará kačica kráčali ako veliteľ a za ňou 7 káčatok v rade ako vojaci. Chodievali pravidelne za mestečko k potôčku. Tam sa vykúpali a vysušili na slniečku medzi kvetinkami.
Zo siedmich káčatok bolo šesť poslušných a poriadnych. Chodievali pekne pohromade. Iba siedme káčatko bolo neposeda. Mať ho musela stále napomínať: „Drž sa pekne, neodchádzaj ďaleko, netúľaj sa po ceste, stratíš sa v lese!...“ Ale ani tisíc napomenutí káčatku nestačilo.
Jedného dňa ráta podvečerom mať-kačica svoje deti a perie sa jej hrôzou zježilo. Káčatok bolo iba šesť. - Kde mohlo zostať siedme? - Vyvolávala na všetky strany, ale najmladšie káčatko nikde!
Užialená mať vyhľadala psíka Bodríka, aby sa mu vyžalovala. - „To by bolo, aby sme nepomohli“ - cítil sa Bodrík poctený. -“Vypátrali sme iné veci, aj túto musíme“. - Vypočul si Bodrík, kade všade káčatko chodilo a dal sa zhromažďovať svoje detektívne náradie.
Bystrým okom prezrel okolie chalúpky, lúku, potôčik. Keď prišiel na miesto, kde prechádzal chodník cez cestu, spozornel: „Či sa tu nič neodohralo?“ - spýtal sa sám seba a na pomoc si pribral lupu. Pritom si spomenul, ako ho kedysi práve na tomto mieste malo zraziť akési šialené auto. Starostlivo poprezeral cestu. Áno! Prešlo tadiaľ auto. Netrvalo dlho a obďaleč našiel aj stopy krvi. Strašné podozrenie ho už neopustilo.
V bezradnosti sa mu prihovorila zo stromu vrana: „Hľadáš, hľadáš, ale veru nenájdeš. Videla som, ako červené autíčko unieslo malé káčatko...“ - No, len to nám ešte bolo treba, kaj, kaj, kaj, - zanariekala mať-kacica. - Možno ho od- viezlo na koniec sveta a s káčatkom sa už nikdy neuvidím.
Ale na plač nebolo času. Bodrík sa rozbehol po stopách auta. šiel, šiel, podchvíľou pobehol, chvíľami spomalil. Dlho tak postupoval dopredu, no najviac starostí mal na križovatkách. Musel dávať dobrý pozor, aby nestratil štepu, ktorým smerom auto ufujazdilo.
Bol už podvečer, keď Bodrík celý vyčerpaný zastal pri veľkej bielej budove. Až teraz mu svitlo v hlave. Áno, stojí pred nemocnicou! Nerozmýšľal ani chvíľku a hnal sa do budovy.
Na chodbe mu skrížil cestu vedúci lekár Maco. Bol akýsi vyčerpaný, že sa mu sotva chcelo hovoriť. Vracal sa z operačnej sály. - „Som uťahaný ako kôň“ - povedal. „Priviezli nám pacienta dokaličeného autom. Museli sme ho zošívať, aj kosti dávať do sadry. Šťastie, že sa cestujúcim v aute nič nestalo... To máme dnes neporiadnikov na cestách. Zaslúžili by si poriadne tresty keby neboli už dostatočne potrestaní.“
Na veľké prosby dostal Bodrík dovolenie, aby mohol pacienta navštíviť. Nesklamal sa vo svojej predtuche. Nebol to nik iný ako hľadané káčatko. Ej veru mu slzy vyskočili z očú pri pohľade naň. Ležalo celé v obväzoch s nohou natiahnutou na prúte nad posteľou. V izbe boli aj ďalší pacienti obarený zajačik, popálené kuriatko a mačiatko s labkou prepichnutou klincom.
„Tri týždne si bude musieť u nás poležať“ - prehlásil doktor Maco. Až potom sa uvidí, či sa z toho dostane. Možno bude krívať naveky, aj keď sa budeme hoc-ako snažiť. Dáme mu najlepšiu opateru - sestričku - Veveričku, ktorá malým pacientom najlepšie rozumie.
Bodrík sa za všetky správy poďakoval a vrátil sa s ťažkým srdcom do Zvieratkova. Koho stretol, toho nepotešil. Smutne zvesila hlávku mať-kačica, poplakalo si šesť káčatok i najbližší susedia, sliepky a perličky... Plakali i smútili, nebolo im ani do smiechu, ani do spevu. A tak šli hodiny a dni, týždne dlhé ako večnosť.
Jedného dňa sa Zvieratkovo vzrušilo. Na námestie prišla sanitka s uzdravujúcim sa káčatkom. Všetci ho privítali a tešili sa jeho príchodu. Od tých čias išlo vo Zvieratkove všetko ako kedysi. Ráno zobúdzal kohútik všetkých obyvateľov a zvieratká sa ponáhľali do práce. Psík Bodrík na obchôdzku po mestečku, kury do záhrady, kačacia rodinky k potoku. Tam sa hrali, kúpali a odchádzali domov pekne spoločne vo vyrovnanom rade. Mať-kačica i káčatká si dôstojne vykračovali. Iba na jednom, na tom najmenšom bolo vidieť, ako krivká na jednu nohu. A každý, kto ho videl, vždy si pomyslel: Ej, ej káčatko, čo ti len vykonala tvoja detská neposlušnosť...
