y
Najkrajšia hviezdička
Nebolo to daleko, nebolo to za horami, za riekami, ale bolo to tu, veľmi blízko a možno i vysoko. Martin a Ľubka prišli navštíviť svoju starú mamu.
Bolože to radosti. Deti sa nevedeli dosýtiť krásnej prírody. Po večeri sa išli nadýchať zdravého vzduchu a obzrieť si letnú oblohu.
Obloha bola posiata tisícami hviezdičiek. Natešená Ľubka ukazuje Martinovi najkrajšiu žiarivú hviezdičku. „Martin, že mi neprinesieš tamtú hviezdičku.“ „A prinesiem.“ „Ty sa len chváliš...“
Martin sa významne usmial: „Však raz uvidíš, Lubka...“ A deti sa ďalej kochali vo večernej hviezdnej oblohe.
Deti išli spať a sníval sa im taký sen, ktorému snáď niet žiadny roveň.
Martinovi sa sníval sen, že sa viezol rozprávkovým kočom hore oblohou. Koč ťahali biele holubice.
Z koča Martin presedlal na okrídleného koníka, ktorý cvalom bežal pomedzi hustými mrakmi.
Potom presedlal na vtáka, ktorý s Martinom vyhupol ponad mraky.
Let sa začal zrýchľovať a Martina už vidíme ako presadol do kozmickej rakety. V skafandri a v rakete sa mu celkom páčilo.
Martin odrazu zbadal, že dole na zemi strašná striga Miga naháňa sestričku Ľubicu, ktorá je len v nočnej košieľke.
Keď už-už striga Miga dolapila Ľubicu... Martinovi sa srdiečko rozbúchalo, hrdielko zovrelo, že ani nestačil zvolať . . .
Keď vtom zakikiríkal pestrofarebný kohút: Ki-ki-ri-ki-i-í ...
Zrazu sa zo všetkých strán zleteli holuby. Obloha potemnela a vzduch sa otriasal od plieskania holubích krídel.
Biele holuby zobrali malú Ľubicu na svoje krídla a vyniesli ju vysoko na oblohu.
Holuby s Lubicou sa rýchlo priblížili k rakete s Martinom.
Ľubica prestúpila do rakety. Obliekla si skafander a už letí spolu s Martinom nekonečnými priestormi vesmíru.
Raketa sa priblížila k prekrásnej hviezdičke. Martin sa vyklonil z rakety, napriahol ruku a zobral z oblohy vytúženú najkrajšiu hviezdičku.
Šťastný Martin podáva hviezdičku do Ľubkinej ruky, keď vtom …
Stará mama prišla za deťmi do spálne a budí ich. „Deti, vstávajte, už je ráno, dnes nejdete do školy, pôjdeme všetci do lesa . . . a podáva deťom každému do ruky po jednom jabĺčku.
Deti sedeli na posteli a Martin hovorí: „Vidíš Ľubka, predsa som ti priniesol tú najkrajšiu hviezdičku. A neverila si mi.“ Jabĺčko v Martinovej ruke zažiarilo osvietené ranným slnečným lúčom.
„Ale verila...“, hovorí Ľubka, „ja viem, že mám najlepšieho bračeka na svete a že mi doniesol tú NAJKRAJŠIU HVIEZDIČKU z vesmíru.“
